Reakce na recenzi:

hejkal - @ 15.02.2023

Alvin Lee, zbožňovaný gitarový hrdina, ktorý sa stal jednou z ikon Woodstocku, kde so svojou bezkonkurenčnou bluesrockovou kapelou Ten Years After vystúpil a stal sa večným, započal svoju sólovú púť albumom On The Road To Freedom.

Platňu som spoznal v detstve, mal ju môj krstný otec a otec ju mal nahratú na kazete. S nástupom cédečiek som ju nadlho stratil zo zreteľa. Až v roku 2020 som dielo vyhrabal z regála v obchode a zaradil ho do zbierky. A najmä, intenzívne ho počúvam. Púšťam si ho tak často, až mám obavy, že zvyšné albumy pod rúškom tmy vyskočia z knižnice a zavraždia ma v spánku. Závisť ohrdnutých je nesmierna.

Samotné dielo je zaujímavé nielen hudobne, ale aj zúčastnenou „skvadrou“ muzikantov a okolnosťami svojho vzniku. Alvin Lee zažíval nevídaný úspech s Ten Years After, ale neustále turné a nahrávanie, ponorková choroba a nátlak zo strany hudobného biznisu, to všetko ho natoľko demotivovalo a znechucovalo, že sa zavrel u seba doma a vybavil si vlastné štúdio. Konečne mohol vypnúť a hrať tak, ako chcel, nikto mu nič nediktoval. Počas turné v USA spoznal gospelového speváka Mylona LeFevra, s ktorým začal tvoriť nejaké vlastné skladby a ktorého napokon pozval k sebe, aby spoločne niečo natočili. Alvin túžil po návrate ku koreňom, aby všetko nahrával naživo ako starí bluesmani. Album On The Road To Freedom bol prvým počinom, ktorý vznikol v jeho Space Studio v Hook End Manor. Samozrejme, neobišlo sa to bez problémov. LeFevre a bubeník Ian Wallace (z King Crimson) prišli koncom roka 1972 a Alvin, ktorý im nasľuboval, že štúdio bude v tom čase hotové, mal plné ruky práce s prestavbou. Okamžite ich zapriahol do práce. Keď skončili, LeFevre sa opýtal: „Kde sa tu stretávajú hudobníci?“ Lee mu oznámil, že v Speakeasy, nuž sa ta Mylon vypravil a vrátil sa do Stevie Winwoodom (Traffic), George Harrisonom (Beatles), Mick Fleetwoodom (Fleetwood Mac) a Ronnie Woodom (Faces, Rolling Stones). Zahlásil: „Človeče, zohnal som nám kapelu!“ A bolo.

Zároveň sa obrátil na Harrisona, že by chcel naspievať jednu jeho pieseň na album. Ten mu odvetil, že nech si pokojne vyberie, ktorú chce, že ich je nahratých dosť. Avšak Mylon trval na tom, že tie, čo už nahral, spieva aj tak najlepšie on a on chce niečo, čo ešte George nenahral. Ten sa zamyslel a prehlásil, že má rozpracovanú jednu, ktorá by mohla byť hitom a Mylon okamžite súhlasil, že ju berie. A tak vznikol singel So Sad (No Love Of His Own). Keďže nahrávanie bolo prakticky spontánnym „džemovaním“, vystriedala sa tam celá plejáda muzikantov. Na albume sa vyskytuje spevák Mike Patto, trojica hráčov z Traffic (Jim Cappaldi, Stevie Winwood, Rebop Kwaku Baah), z King Crimson pribehol i Boz Burrell, Z Patto zasa Mike Patto... Kompletný zoznam sa nachádza v informáciách pri albume. George Harrison bol Alvinov sused a ešte boli aj kamaráti, a preto nechcel, aby jeho meno riedilo Alvinovu sólovú dráhu, nuž sa na obale uviedol ako Hari Georgeson. Počas nahrávania takmer došlo k smrteľnej nehode, zvukár sediaci v miestnosti vnútorného tenisového kurtu, si všimol, že rinčia okná. Nečudo, začala sa triasť celá strecha. Hudobníci, namiesto, aby utekali preč, bežali po zosilňovač a dva mikrofóny. Len, čo vybehli, strecha sa zrútila. Našťastie to bol ojedinelý incident a zvyšok albumu nahrali bez podobných zážitkov.

Album sa na britských pultoch objavil 2. novembra 1973, v Amerike sa predával od 3. decembra. Tým, že hudobne sa miestami priklonil k country blues a bluegrassu, vyvolal sklamanie v radoch fanúšikov Ten Years After. V USA sa umiestnil iba na 138. mieste rebríčka Billboard. Leeho manažment, ktorý bol od počiatku proti tomuto počinu, vymyslel na rok 1974 turné Ten Years After, nuž sa LeFevre zbalil a vrátil do Ameriky a venoval sa kresťanskému poslaniu (nahral niekoľko kresťanských albumov). Napokon to viedlo k tomu, že Alvin opustil Ten Years After a sformoval Alvin Lee & Company, pričom k Wallacemu a Hinkleymu pribudli hráči ako Mel Collins (saxofón), Alan Spenner (basa) a Neil Hubbard (gitara). Ale to je už iný príbeh.

Samotný album On The Road Of Freedom je pre mňa osobne parádny. Alvin Lee bol na vrchole svojich hráčskych možností a je to počuť! LeFevre má príjemný hlas, čo je fajn. Osobne si nemyslím, že album je nejako silno ladený do country, ako sa často spomína. Iste, sú tu veci ako The World Is Changing (I Got A Woman Back In Georgia) alebo Funny, kde je to jasné. Podobne je tam pár country slaďákov ako napríklad Lay Me Back... No a čo! Sú tu aj ostré kúsky ako On The Road To Freedom, úžasný otvárací song, v ktorom Alvin žeraví struny, akoby ho platili ako kuriča. Podobne vo Fallen Angel pripomenie svoje korene. Let ‘em Say What They Will rezko odsýpa, no a čo čakať od skladby nazvanej Riffin? Správne! Rokenrol a gitarovú smršť. A aj záverečný kúsok má tento nádych.

Nech je, ako chce, podstatné je, že On The Road Of Freedom sa počúva výborne. Nálada albumu sála pohodu, celé dielo pôsobí pokojne, bez stresu a prirodzene. Alvin Lee má svoj rozpoznateľný štýl a ja ho mám rád, takže niet o čom. Jeho sólovú kariéru vnímam z odstupom, vyberám si z nej tu i tam niečo, tento album som však dlho držal v pamäti a som šťastný ako blcha, že ho konečne môžem opäť počúvať v teple domova. Popri ňom nie je ani karanténa |niečo hrozivé. Naopak! Alvin Lee vykročil na svoju sólovú dráhu svojim azda najlepším sólovým dielom a napĺňa ma pozitívnou energiou. A vás?