Reakce na recenzi:

alienshore - @ 17.05.2016

Prvé dva albumy Annihilator patria do zlatého fondu thrash-metalu, na tom sa zhodne množstvo fanúšikov tohto žánru. Alice In Hell (1989) sa v dobe vydania odlišoval od hordy podobne znejúcich počinov vďaka Watersovmu jedinečnému talentu. Jeho gitarové riffy sú brutálne technické a mimoriadne osobité. Nie je problém uhádnuť na prvé počutie, že ide o dotyčného muzikanta a jeho kapelu. Stačí si napr. vypočuť krátku akustickú inštrumentálku Crystal Ann, ktorá dokazuje technickú aj melodickú variabilitu Watersovej hry.

Pomerne veľkým problémom Annihilator boli speváci. Randy Rampage sa k thrashingu celkom hodil, ale jeho pocitová škála nebola dostačujúca. Coburn Pharr je úplne odlišný typ, proste z inej dimenzie a aj preto je považovaný za najlepšieho speváka Annihilator. Jeho nápaditý vokálny štýl si teda môžeme vychutnať na Never, Neverland, t.j. klasiky thrash-metalu a podľa mňa najinovatívnejším dielom Annihilator vôbec.

Album ako taký posúva thrash-metal do iného levelu a dáva mu prekvapivo hĺbku, a aj melodickú fazónu. Všeobecne je Annihilator jedna z mála thrash-metalových kapiel, ktorá si skutočne dáva záležať na melódiách. The Fun Palace a Road To Ruin obsahujú znamenité pasáže a inštrumentálne lahôdky. Hitovka Stonewall je jedna z mojich najobľúbenejších a Watersove sólo je eufóriou samo o sebe. Waters tlačí spoluhráčov na profi úroveň, na ktorú si málokto trúfne a pri titulnej Never, Neverland si to pozorný poslucháč určite uvedomí. Výsostne nabitú a nadupanú kolekciu zakončuje ďalšia skvelá pecka I Am In Command.

Never, Neverland ukrýva určitú ambicióznejšiu myšlienku, ale nie je koncepčným albumom. Prepracovanosť a perfekcionizmus prekračuje žáner a toto už má, čo to spoločné aj s progresívnym metalom. Čerpá pritom aj prvky z rockovej hudby. Rozmanitosť materiálu, silná melodika a aj zvuková rafinovanosť definuje Never, Neverland. Stále však počúvate thrash-metal, avšak je to thrash-metal vo svojej vrcholnej forme.