alienshore - @ 17.05.2016 | #

Prvé dva albumy Annihilator patria do zlatého fondu thrash-metalu, na tom sa zhodne množstvo fanúšikov tohto žánru. Alice In Hell (1989) sa v dobe vydania odlišoval od hordy podobne znejúcich počinov vďaka Watersovmu jedinečnému talentu. Jeho gitarové riffy sú brutálne technické a mimoriadne osobité. Nie je problém uhádnuť na prvé počutie, že ide o dotyčného muzikanta a jeho kapelu. Stačí si napr. vypočuť krátku akustickú inštrumentálku Crystal Ann, ktorá dokazuje technickú aj melodickú variabilitu Watersovej hry.

Pomerne veľkým problémom Annihilator boli speváci. Randy Rampage sa k thrashingu celkom hodil, ale jeho pocitová škála nebola dostačujúca. Coburn Pharr je úplne odlišný typ, proste z inej dimenzie a aj preto je považovaný za najlepšieho speváka Annihilator. Jeho nápaditý vokálny štýl si teda môžeme vychutnať na Never, Neverland, t.j. klasiky thrash-metalu a podľa mňa najinovatívnejším dielom Annihilator vôbec.

Album ako taký posúva thrash-metal do iného levelu a dáva mu prekvapivo hĺbku, a aj melodickú fazónu. Všeobecne je Annihilator jedna z mála thrash-metalových kapiel, ktorá si skutočne dáva záležať na melódiách. The Fun Palace a Road To Ruin obsahujú znamenité pasáže a inštrumentálne lahôdky. Hitovka Stonewall je jedna z mojich najobľúbenejších a Watersove sólo je eufóriou samo o sebe. Waters tlačí spoluhráčov na profi úroveň, na ktorú si málokto trúfne a pri titulnej Never, Neverland si to pozorný poslucháč určite uvedomí. Výsostne nabitú a nadupanú kolekciu zakončuje ďalšia skvelá pecka I Am In Command.

Never, Neverland ukrýva určitú ambicióznejšiu myšlienku, ale nie je koncepčným albumom. Prepracovanosť a perfekcionizmus prekračuje žáner a toto už má, čo to spoločné aj s progresívnym metalom. Čerpá pritom aj prvky z rockovej hudby. Rozmanitosť materiálu, silná melodika a aj zvuková rafinovanosť definuje Never, Neverland. Stále však počúvate thrash-metal, avšak je to thrash-metal vo svojej vrcholnej forme.

EasyRocker @ 18.05.2016 05:03:37 | #
Dlouhá léta jsem vlastnil jen Set the World on Fire a King of the Kill, která jsou pro mě doslova srdeční záležitost. Mají totiž už metalově plný zvuk. Pak jsem si dokoupil relativně nedávnou tyhle první dvě desky. Kytarově je to geniální, Waters už byl tehdy prostě jinde než většina ostatních (ne nadarmo ho chtěl i Mustaine do Megadeth). Vadí mi ale plochý a neprůrazný zvuk u obou alb (remaster to bohužel nespravil) a hlavně slabý zpěv. Koneckonců to byla až na výjimky tak nějak vždycky slabší stránka kapely. Ale jinak se řadím mezi jejich velké fanoušky.