hejkal - @ 13.11.2012 | #

K talianskej scéne som sa dostal ako slepé kura k zrnu, prostredníctvom Progarchives. Dlho som čítal o jeho klenotoch i fazetách, až som sa odhodlal vyraziť do útoku a zaplniť mrzkú medzeru vo svojom poznaní. Začal som od PFM a Alphataurus (a lepšie sa azda ani nedalo) a vybavený prehľadom toho naj, čo miestni prispievatelia vyhviezdičkovali ako perly, som na potulkách Talianskom postupne nahanobil nielen to, čo som si pamätal, ale aj niekoľko kúskov vybraných naslepo, podľa obalov, rokov vydania, jednoducho na základe chémie, ako na mňa albumy pôsobili. Inferno od skupiny Metamorfosi patrilo do prvej skupiny a čakal som od neho veľa.

Chrámový úvod jasne naznačí, že prím bude hrať klasický symfonický art rock talianskeho strihu, ktorý ešte podčiarkne mohutný Spitaleriho hlas. Temnota, melodráma, dominancia rôznych klávesov á la Emerson, Lake & Palmer, do toho neopakovateľná "talianska" atmosféra, bez ohľadu na to, že skladieb je tu dvanásť a CD ich uvádza až šestnásť. Nechýba dobový moderný koncept (Danteho Inferno), ale predovšetkým, atmosféra by sa dala krájať, čoho dôkazom je hneď Introduzione/Selva oscura. Až operná ťažoba opantáva srdcervúcu vec Porta dell'inferno s priamym vstupom do podobne premotivovanej, ale násobne zložitejšej, skladby Caronte/Spacciatore di droga (tie spájania robím intuitívne, netuším, ako to na CD roznázvovali v tých dvanástich trackoch). A pretože neviem, ako to ďalej pomenúvať, skonštatujem len toľko, že jemných pasáží je pomenej (ale keď sa zjavia, je to ako zjavenie, silné a pohlcujúce), nechýbajú psychedelické vízie i ťažkotonážne pasáže, pričom nad všetkým dominuje mohutný spev. Milujem art rock, ktorý sa nebojí zmáčať nohy i trup v temných vodách a nevznáša sa v teplučkom anjelskom poletovaní kdesi v bielych obláčikoch. Keď je navyše emersonovsky poclassicalovaný, niet čo riešiť. Navyše, album graduje ako antická dráma, posledné štyri skladby berú dych a vôbec by som sa nečudoval, keby ich ten rohatý padlý anjel využíval ako marketingovú kampaň, človek sa skoro chce vydať na výpravu tam dole, do tepla.

Inferno je jedným z tých albumov, ktoré jednoducho musí počuť každý, kto to s talianskym progresívnym rockom myslí vážne. Klávesy kraľujú správne drsne, žiadne cukrovinky pre poddaných, len bič, strach a hrôza. Ako sa na správnu pekelnú muziku patrí.

Snake @ 27.12.2014 12:32:22 | #
Jednoznačný souhlas s hejkalem. Chtěl jsem se pustit do vlastní recenze, ale to už bych jen opakoval dříve napsané...

Je to prvotřídní art rock, patřině pompézní, ale i dostatečně tvrdý. Symfonično rozervané "emersonovskými" výpady, kterému nasazuje korunu vzrušující tenor Jimmy Spitaleriho. Je to sice do značné míry subjektivní, ale na stránkách, věnovaných italskému progu, se tohle album v aktuálním žebříčku Top 20 vyhřívá na pěkném devátém místě. A já nemohu nic jiného, než vám ho doporučit k poslechu. Pět hvězd.

Teprve před několika dny do sbírky zařadil jsem i debutové album ...E fu il sesto giorno. Sice mám za sebou jen tři - čtyři poslechy, ale majstrštyku Inferno nevyrovná se to ani v nejmenším.