Reakce na recenzi:

hejkal - @ 29.11.2012

Dávno-pradávno, niekedy v druhej polovici 90. rokov (presne ku koncu roka 1997), som sa s mojou budúcou a momentálne súčasnou ženou a rovnako orientovaným bratom vybral do dnes už neexistujúceho kina Hviezda, ani neviem na aký film. Keďže do premietania ostávala ešte asi hodina, využili sme blízkosť Vysokej ulice, kde sa nachádzala predajňa Roxy a nechal som sa balamútiť, čo by mi tak predávajúci kamarát mojich rodičov mohol ponúknuť. A ten nelenil, vytasil sa s tromi CD, ktoré mám dodnes na vrchole svojej obľúbenosti. Najprv pustil Davea Edmundsa a jeho výberovku I hear you knockin’, to bola okamžitá trefa, nasledovala „joplinkovská“ Candy Givens a debut skupiny Zephyr a nadôvažok , už bez počúvania, som narýchlo vzal aj Groundhogs – Blues Obituary, pretože čas pokročil a museli sme vyraziť za vizuálnym kultúrnym zážitkom.

Zephyr si dnes historici spájajú predovšetkým s Tommym Bolinom, ale pravdou je, že išlo o pomerne skvelú džezovo bluesovú rockovicu s neskutočne jačiacou Candy Givens za mikrofónom. Mňa dostala na prvý počuv, ale na internete i v mojom okolí som následne našiel davy poslucháčov, ktoré ju nezvládajú. Už úvodná skladba Sail on v pokojnom tempe dokazuje, že odkaz Janis Joplin žije nielen v jačaní, ale aj hudbe. Keď sa k tomu pridá namakaná rytmika, skvelý klávesák a talentovaný gitarista, môže to byť jedine pecka. Džezoidné vsuvky podčiarkujú záľubu hudobníkov v košatom vyhrávaní, ale poďme ďalej. Sun’s a-risin’ ponúka pomalé harmonikovo-gitarové blues “se fším fšudy”, Raindrops uháňa o sto šesť, pozitívna nálada a jačák ako od kráľovnej hippiesáckych speváčok, je to jednoducho paráda. Dvojskladba Boom-ba-boom a Somebody listen je čistá džezovina, ktorá sa následne prevtelí do bažinatého blues. Ráznejší kúsok Cross the river so silne džezovou sólovou pasážou môže za to, že si presne pamätám, kedy som album kúpil, pretože som na jar roku 1998 robil anglickú prezentáciu na tému dejiny džezovej hudby v rámci štátnicového kurzu a vybral som práve túto skladbu, aby som poukázal na to, že keď sa blues zrýchli, je to džez a keď sa zrýchli ešte viac, bude z toho rock and roll (teraz si už nespomeniem, ktorý blues a klasický rokec som púšťal). Späť k albumu. Nastupuje St. James Infirmary, klasika pomalého bluesovania s neodmysliteľnou nadžezlou medzihrou, rozbujačená rýchlovka Huna buna a vrchol celého albumu, neskutočná gitarová pecka Hard chargin’ woman. Deväť aj štvrť minúty sekaných tá-da bluesových rifov, ujačaného spevu, zrýchľovania a osamelého gitarového vyhrávania, aby sa Tommy mohol predviesť, táto skladba patrí do zlatého fondu rockovej hudby, aj keby o tom väčšina rockerov netušila.

Janisovské blues, džezové presahy, kompetentní hudobníci, jedna parádna skladba za druhou, čo viac si priať. Bezchybný album, ktorý sa neopočúva.

P.S.
Aby som doplnil niektoré fakty o kapele, dodám, že po odchode Tommyho Bolina sa skupina nerozpadla hneď, ale až po treťom albume, na ktorom hrala značne pozmenená zostava. Hoci chceli názov kapely súrodenci Givensovci zmeniť, nahrávacia spoločnosť bola proti. V roku 1973 sa dali dokopy s Bolinom a existuje z toho bootleg, ktorý v roku 1997 vyšiel pod názvom Live, zdá sa, že oficiálne. Zephyr existovala až do smrti Candy Givens v roku 1984, pričom v roku 1982 vydala album Heartbeat.

Okrem toho Candy a David Givensovci, Tommy Bolin a John Faris boli v období rokov 1970 – 1973 aj členmi zoskupenia The Legendary 4Nikators, kde hrali aj ďalší budúci členovia Zephyr, basák Otis Taylor a gitarista Eddie Turner.