Reakce na recenzi:

alienshore - @ 04.12.2012

Vinnie Moore je skvelý, ale nie až tak celkom známy gitarista napriek svojim kvalitám. Album The Maze patrí medzi jeho klenoty. Je to inštrumentálne dielo na pomedzí neo-klasického metalu, progresívneho rocku a trochu fusion.
Na album si pozval špičkových muzikantov a je to aj cítiť. Za všetkých spomeniem aspoň klávesáka Tonyho MacAlpinea. Vinnie tu oprášil svoje hudobné začiatky z čias Mind's Eye a Time Odyssey. Dobré je na tom to, že to zmodernizoval a posunul smerom vpred.
Prvá skladba The Maze to celkom dobre vystihuje. Začiatok je typický neo-klasický metal a takto si skladba pekne vykračuje s Vinnieho krásnymi melodickými motívmi. Je veľmi dobre zložená hlavne nápadmi a kdesi v piatej minúte nastane zmena smerom k fusion. Hudobníci sa tu pekne predvádzajú s dôrazom na zachovanie myšlienky, ale celkove je to veľmi príjemné spestrenie.
Optimisticky ladená neo-klasická skladba King of Kings má takmer guitar-hero nádych. Je rytmicky pekne spracovaná a vyniká tu Vinnieho zmysel pre gitarovú melodiku.
Tretia Cryptic Dreams je už o niečom inom. Nádherná pomalšia progresívna pecka. Vyniká tu hlavný motív a perfektné sóla. Na konci sa nachádza zrýchlenie, ktoré dokončí túto skvelú skladbu.
Ďalšie prekvapenie je určite španielske rockové flamenco v Never Been to Barcelona. Veľmi dobrá vec, ktorá ukazuje Vinnieho aj v inom teda v akustickom svetle. Treba povedať, že aj táto poloha mu ide celkom dobre.
Watching From the Light je taká gitarová pohodovka. V pozadí pekne hrá akustická gitara. Moore si tu užíva melodické linky a sóla.
Späť k neo-klasike sa vracia skladba The Thinking Machine. Na konci tejto rockovej veci to trochu rozbalia Moore s MacAlpineom v tandeme gitara-klávesy.
Výborná skladba je siedma v poradí Eye of The Beholder. Je to typická neo-klasická vec, ale má modernejšie poňatie hlavne čo sa týka melodiky a stavby. Veľmi dobre tu vynikajú rockové sóla, ktoré prispievajú k jej celkovej farebnosti.
Pomalšia Rain je mimoriadne dobrým spomalením. Výrazovo sa pohybuje trochu v štýle Joea Satrianiho. Sóla však ponúkajú typickú gitarovú tvár Vinnieho Moorea.
Moja asi najobľúbenejšia skladba z celého albumu je Fear and Trepidation. Skvelá rozvrstvená melodická kompozícia v strednom tempe. Najlepšia je na tom hlavná myšlienka, ktorá je typickým produktom jeho gitarového umu. Akustické gitary tu dokonale spestrujú atmosféru a následné sólo je doslova úžasné.
Posledná In the Healing Garden je viac než vydareným ukončením. Za chodu pomalšej rytmiky a gitary sa vytvára pekný emocionálny kus hudby. Výborné rockové akordy odpichnú typické sólo a celý song hrá v dynamickom štýle. Je tu niekoľko zaujímavých nápadov, ktoré je radosť počúvať a hlavne tie sóla sú dokonalé.
Musím však pochváliť aj rytmickú sekciu Gaalaas-LaRue, ktorá tu odviedla kvalitnú prácu. Na prvé počutie by som také veci o tomto albume nenapísal. Po niekoľkonásobných prehrávaniach som pochopil myšlienku a povahu tohto počinu. Je to jednoducho krásny gitarový album, ktorý má svoju hĺbku a emócie. Jednoznačne nedocenená nahrávka, ale odo mňa má maximum.