Reakce na recenzi:

hejkal - @ 31.03.2014

Pamätám si to tak jasne, akoby sa to odohralo pred chvíľkou. Naďabil som na stránky Progarchives a tam sa skvela kolónka „Taliansky progresívny rock“. Nadšené recenzie poslucháčov boli olemované „bestofkou“ albumov, ktoré mali najviac pozitívnych ohodnotení a tvorili akési povinné minimum pre zoznámenie. Dovtedy som o talianskej scéne nevedel prakticky nič, poznal som akurát skratku PFM. A tak sa začala moja púť po talianskych klenotoch. Alphataurus, Le Orme alebo Banco Del Mutuo Soccorso. V tých časoch som nemal svoju finančnú situáciu vyriešenú ani zďaleka, nuž som váhal, či investovať do prvých troch albumov poslednej menovanej kapely. Radšej som popátral po výberovkách a ahaho, Gli anni 70 prinášala dva disky obsahujúce (až na štyri skladby) všetky tri albumy a ešte aj porciu skladieb z počiatku 70. rokov, ktoré vyšli o mnoho rokov neskôr na albume Donna Plautilla. Tak som si ho objednal a spoznal ďalšiu legendu...

Ono takto dajako si predstavujem rolu Progboardu. Navnadiť nepoznamenaného hľadača, aby ho zanietené recenzie popchli k spoznávaniu. Nie som naivný. Viem, že doba pokročila a možnosti sú už iné. Väčšie, lepšie, ale i zahlcujúcejšie. Dnes je okamžitých znalcov plný internet. Stiahnuť sa dá čokoľvek rýchlejšie, ako keď žiadostivé devy obletovali casanovove nohavice, a kdekto je za minútu expertom na hocičo. Aj tak však verím tomu, že voľba spoznávať hudbu cez tradičné analógové nosiče má svoj zmysel, limituje rýchlosť prelietania ponad rozrastenú zbierku a napomáha k vytváraniu vzťahu k muzike. A ten vzťah je silnejší, než náhodné rýchle počúvanie nekonečného množstva súborov, ktoré miznú v útrobách diskov ako peniaze v zdravotníctve. Nenávratne a nevyužito. Preto chcem poukázať na tento výživný (ako vravia niektorí miestni prispievatelia) výber.

Pätica skladieb z dôb pred klasickou zostavou a artrockovým obdobím prináša kapelu, ktorá hrala nekompromisný hard rock zdobený typickým talianskym melodickým oparom. Ide o rok 1970, tak sa nemožno čudovať. Najlepšie z nich vyznievajú dva kúsky, nádherná romantická vec Mille poesie a ráznejšia Donna Plautilla, ktorá v roku 1989 dala týmto nahrávkam meno.

Zvyšok oboch diskov obhospodaruje mišmaš skladieb z prvých troch albumov, pričom z debutu Banco Del Mutuo Soccorso z roku 1972 chýba jediná krátka skladba, z koncepčného veľdiela Darwin! z rovnakého roku nezaradili skladby dve a jeden kúsok chýba aj z Io sono nato libero z roku 1973.

Čo nechýba, je krásny exkurz do brilantnej muziky, ktorá má v sebe neskutočný rockový náboj, a predsa je to hudba komplexná ako prezidentská kampaň na očiernenie oponenta. Zároveň dokáže byť i krehká ako motýlie krídla, o rozprávkovej atmosfére a neopakovateľnej talianskej melodramatickosti, ktorá zrodila opernú tradíciu prekračujúcu storočia, ani nevraviac. Ak má skladba osemnásť minút (Il giardino), tak nech! A to je ďalší klad tohto výberu. Nič nie je krátené, editované, prispôsobované masovému vkusu. Pri takto košatej hudbe by to bol hriech, pre ktorý by sa oplatilo vymyslieť Peklo, keby ho dosiaľ nik nenachystal pre ľudí, ktorí majú iný pohľad na život ako my. Našťastie je tento koncept dávno zavedený, nuž ho nemusím obšírne opisovať, viete, o čom vravím.

Klávesy a vypätý spev vhodný do drámy nadľudských rozmerov tvoria základnú kostru prezentovanej muziky a pri jej počúvaní som vždy vtiahnutý do sfér, ktoré inak dosahujú iba vraždiaci náboženskí fanatici a drogovo závislí jedinci. Je to extáza, pri ktorej stačí zatvoriť oči a užívať si kus poriadnej ambicióznej hudby bez kompromisov. Banco Del Mutuo Soccorso vypustila do éteru dravú muziku, ktorá by zahanbila levy z antických arén! Keď rockuje, tak naplno, keď napína, tak na úrovni stĺpov vysokého napätia, keď cukruje, tak s vervou súťažiacich v pečení tort, no a keď mieni desiť, tak s krvilačnosťou béčkových hororov.

Takže, milí čitatelia, ak nepoznáte a chceli by ste sa zoznámiť s podmanivou talianskou kráskou, táto Ornella Muti artrocku počúva na meno Gli anii 70. Neoľutujete. A možno sa následne vydáte aj na pátranie po albumoch kapely, či dokonca po talianskej scéne, ktorá mala svojský prejav a na hudobnom nebi 70. rokov žiari ako Mesiac v splne. Dokonalé!