Banco del Mutuo Soccorso - Gli Anni 70 (compilation) (1998)

Pamätám si to tak jasne, akoby sa to odohralo pred chvíľkou. Naďabil som na stránky Progarchives a tam sa skvela kolónka „Taliansky progresívny rock“. Nadšené recenzie poslucháčov boli olemované „bestofkou“ albumov, ktoré mali najviac pozitívnych ohodnotení a tvorili akési povinné minimum pre zoznámenie. Dovtedy som o talianskej scéne nevedel prakticky nič, poznal som akurát skratku PFM. A tak sa začala moja púť po talianskych klenotoch. Alphataurus, Le Orme alebo Banco Del Mutuo Soccorso. V tých časoch som nemal svoju finančnú situáciu vyriešenú ani zďaleka, nuž som váhal, či investovať do prvých troch albumov poslednej menovanej kapely. Radšej som popátral po výberovkách a ahaho, Gli anni 70 prinášala dva disky obsahujúce (až na štyri skladby) všetky tri albumy a ešte aj porciu skladieb z počiatku 70. rokov, ktoré vyšli o mnoho rokov neskôr na albume Donna Plautilla. Tak som si ho objednal a spoznal ďalšiu legendu...

Ono takto dajako si predstavujem rolu Progboardu. Navnadiť nepoznamenaného hľadača, aby ho zanietené recenzie popchli k spoznávaniu. Nie som naivný. Viem, že doba pokročila a možnosti sú už iné. Väčšie, lepšie, ale i zahlcujúcejšie. Dnes je okamžitých znalcov plný internet. Stiahnuť sa dá čokoľvek rýchlejšie, ako keď žiadostivé devy obletovali casanovove nohavice, a kdekto je za minútu expertom na hocičo. Aj tak však verím tomu, že voľba spoznávať hudbu cez tradičné analógové nosiče má svoj zmysel, limituje rýchlosť prelietania ponad rozrastenú zbierku a napomáha k vytváraniu vzťahu k muzike. A ten vzťah je silnejší, než náhodné rýchle počúvanie nekonečného množstva súborov, ktoré miznú v útrobách diskov ako peniaze v zdravotníctve. Nenávratne a nevyužito. Preto chcem poukázať na tento výživný (ako vravia niektorí miestni prispievatelia) výber.

Pätica skladieb z dôb pred klasickou zostavou a artrockovým obdobím prináša kapelu, ktorá hrala nekompromisný hard rock zdobený typickým talianskym melodickým oparom. Ide o rok 1970, tak sa nemožno čudovať. Najlepšie z nich vyznievajú dva kúsky, nádherná romantická vec Mille poesie a ráznejšia Donna Plautilla, ktorá v roku 1989 dala týmto nahrávkam meno.

Zvyšok oboch diskov obhospodaruje mišmaš skladieb z prvých troch albumov, pričom z debutu Banco Del Mutuo Soccorso z roku 1972 chýba jediná krátka skladba, z koncepčného veľdiela Darwin! z rovnakého roku nezaradili skladby dve a jeden kúsok chýba aj z Io sono nato libero z roku 1973.

Čo nechýba, je krásny exkurz do brilantnej muziky, ktorá má v sebe neskutočný rockový náboj, a predsa je to hudba komplexná ako prezidentská kampaň na očiernenie oponenta. Zároveň dokáže byť i krehká ako motýlie krídla, o rozprávkovej atmosfére a neopakovateľnej talianskej melodramatickosti, ktorá zrodila opernú tradíciu prekračujúcu storočia, ani nevraviac. Ak má skladba osemnásť minút (Il giardino), tak nech! A to je ďalší klad tohto výberu. Nič nie je krátené, editované, prispôsobované masovému vkusu. Pri takto košatej hudbe by to bol hriech, pre ktorý by sa oplatilo vymyslieť Peklo, keby ho dosiaľ nik nenachystal pre ľudí, ktorí majú iný pohľad na život ako my. Našťastie je tento koncept dávno zavedený, nuž ho nemusím obšírne opisovať, viete, o čom vravím.

Klávesy a vypätý spev vhodný do drámy nadľudských rozmerov tvoria základnú kostru prezentovanej muziky a pri jej počúvaní som vždy vtiahnutý do sfér, ktoré inak dosahujú iba vraždiaci náboženskí fanatici a drogovo závislí jedinci. Je to extáza, pri ktorej stačí zatvoriť oči a užívať si kus poriadnej ambicióznej hudby bez kompromisov. Banco Del Mutuo Soccorso vypustila do éteru dravú muziku, ktorá by zahanbila levy z antických arén! Keď rockuje, tak naplno, keď napína, tak na úrovni stĺpov vysokého napätia, keď cukruje, tak s vervou súťažiacich v pečení tort, no a keď mieni desiť, tak s krvilačnosťou béčkových hororov.

Takže, milí čitatelia, ak nepoznáte a chceli by ste sa zoznámiť s podmanivou talianskou kráskou, táto Ornella Muti artrocku počúva na meno Gli anii 70. Neoľutujete. A možno sa následne vydáte aj na pátranie po albumoch kapely, či dokonca po talianskej scéne, ktorá mala svojský prejav a na hudobnom nebi 70. rokov žiari ako Mesiac v splne. Dokonalé!
reagovat

pito63 @ 31.03.2014 19:53:48
Veľmi zaujímavé čítanie. S druhým odstavcom súhlasím do bodky.
Navnadil si ma, s Ornellou Muti artrocku si určite dohodnem rande.
hejkal, vďaka za recenziu!

Snake @ 31.03.2014 21:42:46
Naprostý souhlas, minimálně první čtyři studiovky a Come In Un´ultima Cena z roku 1976 jsou fantastické. Italská scéna je velice "svojská", a BMS díky nadpozemskému vokálu Francesca Di Giacomo poměrně originální. Určitě stojí za poslech.

Pochvalná zmínka o Banco Del Mutuo Soccorso mi vždycky udělá radost, ale vyznání takového kalibru těší mne dvojnásob. Přidávám se k Pitovi a děkuji za parádní recku !

hejkal @ 01.04.2014 06:19:20
Teší ma, že som niekoho oslovil. Tento výber mi predstavil Banco Del Mutuo Soccorso a nedám naň dopustiť. Pravda, booklet je skúpy na slovo, ale to mi zážitok nekazí.

Snake @ 01.04.2014 07:03:19
Je fakt, že reedice italských kapel dostanou svojí výbavou většinou pořádně na frak. Booklet tvoří v nejlepším případě dvoustránka mizerně okopírovaného přebalu desky a mnohdy ani to. Jakmile se toho chopí např. japonci, hned je to úplně o něčem jiném. Mini vinyl repliky jsou nádherné..
ale co, člověk je šťastný z originálního, lisovaného cédéčka a škaredý obal na tom nic nezmění.

Borek @ 01.04.2014 07:49:13
Každý to máme nastaveno jinak. Mně zoufalé provedení bookletu zkalilo nejednu radost z pořízené rarity, až jsem si po jednom zvlášť vydařeném kšeftu stanovil cenový strop na CD.
Však ani piráti by si z lidí neměli dělat prdel.

Snake @ 01.04.2014 07:58:39
..tak samosebou, vysolit za takhle vybavené cd opravdu nekřesťanskou cenu by mě nejspíš taky rozladilo. Tyhle italské reedice jsou ofiko vydané - většinou Sony, nebo BMG a nejsou naštěstí předražené. Ale rozumím ti. Vím, že některé nedostupné tituly vydávají pirátské značky a tam může člověk velice snadno narazit.

PaloM @ 01.04.2014 10:04:47
hejkal, ďakujem za peknú úvahu. Nebudem nadšene reagovať len preto, že súhlasím s hodnotením. Poviem iba toľko, že som ti vďačný za priblíženie talianskych prog rockových skupín, lebo predtým som poznal iba notoricky známu PFM (Premiata...).

Citujem ťa:
"Ono takto dajako si predstavujem rolu Progboardu. Navnadiť nepoznamenaného hľadača, aby ho zanietené recenzie popchli k spoznávaniu."
Toto je už dlhšie môj jediný dôvod, prečo sa tu ešte sporadicky vyskytujem. Odstatné dôvody odfajčili, potreli a vykynožili ignorantský, flegmatický majiteľ a správca webu.

kali @ 02.04.2014 08:52:11
Italská rocková hudba je hodně kvalitní a hodně zajímavá. Nejsou to jen PFM a Banco, namátkou uvedu Atlantide, Osanna, Panna Freda, Museo Rosenbach, Murple, The Trip, Il Rovescio Della Medaglia (z těch starších), Unreal City, Il Giardino Orinico, Il Bacio Della Medusa (z těch novějších). Chce to trochu odvahy
a určitě natrefíte na něco, co jste ještě neslyšeli.

hejkal @ 02.04.2014 08:53:45
kali - nedá sa nesúhlasiť. Pár rokov dozadu som behal po Taliansku a nahromadil pomerne dosť dôkazov, že za to stojí.

kali @ 02.04.2014 08:55:30
Hejkal: a máš nějaký tip, krom toho, co jsem zmínil?

hejkal @ 02.04.2014 09:00:33
Tipov je dosť, väčšinou som ich recenzoval tu na progboarde, napr. Quella Vecchia Locanda, Il Rovescio della Medaglia, Dalton, Jumbo... Pravda, nové veci nesledujem, ale Il Bacio della Medusa som napríklad zaregistroval.

Snake @ 02.04.2014 09:13:45
..já bych ještě přidal Locanda Delle Fate, De De Lind, Latte E Miele, Reale Accademia di Musica, Alusa Fallax, nebo Metamorfosi. A určitě jsem na něco ještě zapoměl..

kali @ 02.04.2014 09:28:47
Díky moc za tipy, já ještě přidám to, co jsem objevil teprve nedávno - ALBERO MOTORE, ALPHATAURUS, METAMORFOZI a BALLETTO DI BRONZO.
A prošmejdím progboard a recenze, Hejkale.

Mayak @ 02.04.2014 10:15:10
... tých kapiel z "Rock Progressivo Italiano" je ešte podstatne viac, stačí pozrieť podrobnejšie na Progarchives :
>> odkaz

..a to je ešte veľký vagón ďalších italo - skupín, kde zásadný presah ich hudobného vyjadrenia (majoritná inklinácia do jazz rocku, fusion, Canterbury, RIO/avant ...) nedovolí škatulkárom zaradzovať ich do "Rock Progressivo Italiano" ... je proste čo objavovať celý život a takýchto kapiel (a veľmi interesantných) v Taliansku ... stále pribúda ...