Reakce na recenzi:

alienshore - @ 24.01.2013

Progresívny mág Steven Wilson sa so svojim tretím štúdiovým zápisom dostal na zoznam najočakávanejších progresívnych albumov. Obklopil sa prvotriednymi hudobníkmi z oblasti jazz/fusion a aj na základe toho má tento produkt zaujímavé vyžarovanie. Steven Wilson v čisto prog-rockovej hudbe povedal viac menej všetko a tak sa snaží inšpirovať aj inými žánrami, čo je v prospech jeho samého. Nechýbajú tu jeho typické náladotvorné plochy, avšak práve prvky jazz/fusion posúvajú jeho hudobný výraz do iných sfér. Album má ťažko popísateľnú atmosféru, ale nie je to veselá hudba. Cítiť tu smútok a ťažké pocity. Wilson vie spevom skvelo vystihnúť svoje vnútorné pochody. Tento album je zhluk melancholických emócií obalený do prog/fusion muziky.

Komplexnosť je cítiť v každom tóne a hneď našľapaný úvod v Luminol to plne dokazuje. Šikovná basa dáva skladbe potrebný švih a máme tu prvotriedny prog-fusion ako na tanieri. Keď sa ozve Wilson so svojim hlasom v pomalšej rytmike začínam mať asi zhruba predstavu o čom bude celý album. Kompozícia má silnú inštrumentálnu formu, ktorá sa prelína vo fusion prvkoch a melanchólii. Jedna z najkrajších skladieb Drive Home je pomalým skvostom s peknou melódiou. Je tu cítiť jeho melancholické pocity, ktoré podáva svojim osobitým štýlom s primerane oduševnenou hudbou. Nemá veľmi význam tu rozpitvávať zvuk a hudobné výkony, všetko je tu na správnom mieste. Zaujímavý vklad do hudby dáva Theo Travis so svojim saxofónom a flautou, ktoré pridávajú hudbe na expresivite. Dobrým príkladom nápaditosti a skladateľskej zručnosti je The Holy Drinker. Desaťminútová dĺžka tejto skladby otvára priestor pre fusion rytmy a progresívne hranie sa s náladami. The Pin Drop patrí medzi tie menej prístupné skladby vďaka ťažšej melódii a hučiacim klávesom v pozadí. Za zmienku tu stojí skvelé gitarové sólo. Spočiatku oddychovo pôsobí The Watchmaker, ale to sa zmení a skladba predkladá zaujímavú melódiu a pomalšie hudobné rozjímanie nad krásnymi vokálmi. Koniec je však oveľa drsnejší a jemnú melodiku nahradí ťažká melanchólia spolu s nabitou rytmikou. Titulná skladba The Raven That Refused To Sing končí tak ako sa na Stevena Wilsona patrí. Začiatok tvorí klavír a Wilsonov emocionálny spev, druhá polovica songu je nádherná v podobe orchestrálnych aranžmánoch a precítenom hudobnom podaní.

Cestu k tomuto albumu som si hľadal dlhšie. Nie je to v žiadnom prípade hudba na prvé počutie a jej poňatie je výrazovo náročnejšie. Je tu množstvo zákutí a nálad, ktoré je potrebné vstrebať. Steven Wilson sa tu trochu posunul aj ako skladateľ a je zaujímavé sledovať jeho napredovanie, niet divu že je nazývaný géniom progresívnej hudby. Koketéria s jazz/fusion už bola na predošlom skvelom počine Grace For Drowning. Album The Raven That Refused To Sing (And Other Stories) ponúka zaujímavú exkurziu do progresívnej muziky. Po melodickej stránke sa tu zase až tak veľa nezmenilo. V diskografii tohto umelca sa bude tento výtvor vynímať veľmi žiarivo po rokoch.