Reakce na recenzi:

Mayak - @ 28.02.2013

Po viac, než štyroch rokoch vydali ostravskí art rockoví matadori JESETER svoj druhý regulárny album, ktorý je viac, ako plnohodnotným nasledovníkom ich prvotiny „Slavnost pro jednoho!“ a ktorým definitívne potvrdili, že moravská scéna, rešpektujúca tradície legiend, ako boli (a sú) SYNKOPY Oldřicha Veselého, či BLUE EFFECT Radima Hladíka (v jeho art – progovej ére), ale hlavne slovanská odpoveď na najvýznamnejšie obdobie tvorby legendárnych britských YES sa vydarila nad všeobecné očakávania...
Predsa len, ak kapela na skutočne chudobnom, česko-slovenskom progresívne rockovom poli vydá nečakane sľubný prológový počin, zvedavosť, čo príde potom, je pochopiteľne nadštandardná ... a pravdu povediac, prvé kontakty s albumom „ Proměna“ boli vo mne rôznorodé, aj keď filozofia a koncept albumu mi boli vopred ... jasné.
20 - minútový epický kolos, a dve ďalšie chronologické kompozície evokujú spôsob, akým vydávali dve svoje najväčšie perly (Close To the Edge, Relayer) YES v ranných 70. rokoch, keď stopáž vinylových placiek zriedka presahovala 40 - minútovú dĺžku. Dodatkové, či bonusové skladbičky viac - menej dopĺňajú istú efektívnu využiteľnosť kompaktného nosiča na únosnú mieru, aj keď konečný rezultát to môže subjektívne ovplyvniť u každého inak.
Titulná „ Proměna“ pozostáva formálne z troch častí a predstavuje to, prečo ľudia, ako som aj ja, doslova prepadli kedysi ešte termínu art rock tak, ako narkoman svojej droge. Dodnes som ochotný ísť s kýmkoľvek do verbálneho stretu a tvrdiť neochvejne, že nie krátky a chytľavý „popový“ song je zmyslom skutočnej Hudby, ale rozsiahle, variabilné dielo, plné emócií, dramatických zvratov a komplikovaného členenia. Pri každom prepočutí tohto, klasického artrockového eposu som si plasticky predstavoval najmä Honzu Gajdicu, ale aj Roberta Hejduka, ako si plnia jeden zo svojich, možno aj životných snov - vytvoriť niečo, ako je „Close To the Edge“, či „Gates Of Delirium“, alebo ktorákoľvek zo štyroch kompozícií z dvojalbumu „Tales From Topographic Oceans“. A ono sa to podarilo !
Konštrukčne a inštrumentálne yesovská (gitarové pasáže evokujú - samozrejme Steve Howe-a), no spevnosťou slovanská suita sa dá prirovnať z regionálneho aspektu snáď len k tomu, čomu sa venovali kedysi, v čase svojho najväčšieho kompozičného rozmachu poľskí SBB. Široká škála melodických nápadov, riffov, protirytmov a zvratov, umne a šikovne prepojených, dáva tejto megakompozícii status niečoho, čo sa v tomto teritóriu (prog)rockového sveta deje skutočne veľmi výnimočne. Skladateľský a autorský Opus Magnum v doterajšej tvorbe Jana Gajdicu. Aj textová zložka, pojednávajúca o túžbe muža, zmeniť zásadne svoj život, smerovanie a mentalitu pridáva na istej snivosti a tajomnosti a vyjadruje istý optimizmus vo vlastnom smerovaní na životnej Ceste ...
Výraznou zložkou je aj precítený a často dramatizovaný spev Davida Tobiasza a jemné vokálne vsuvky hosťujúcej Pavly Míčkovej v záverečnej tretine suity. Globálna klávesová kulisa ale aj časté nosné plochy, v podaní Roberta Hejduka razantne gradujú dynamiku a prirodzené art rockové plynutie kompozície k finálnemu vyvrcholeniu.
Skladbička „V zahradách stromů“ začína pokojne, akustickou gitarou, ale postupne v strednej pasáží inštrumentálne graduje , aby sa v závere opäť stíšila do atmosféry a polohy, v akej sa rozbiehala. Autorsky je to produkt celej kapely.
„V baru Tam na předměstí“ je mimo titulného eposu najvýznamnejšou skladbou na albume a spoločným dielom tandemu Hejduk/Gajdica. Dominujúca inštrumentalita, striedanie pasáží s klasickým klavírom versus syntetické klávesy, dofarbené gitarou, ale aj výrazné vokálne časti, s filozofujúcim textom muža s neproduktívne ubiehajúcim životom, pretekajúcim mu pomedzi prsty ...
Bonusová, sarkastická štvor-minútovka „Milovník života“ je skôr vtipne a textovo sebakriticky ladená pesnička, ktorá by sa iste nestratila ani v produkcii ľubovoľného, komerčnejšie ladeného rádia.
Druhý bonus albumu „Homunkulus“ je vyložene hard rocková záležitosť, aj keď stredová vsuvka s citovanou výpoveďou a klávesovými variáciami jej dáva predsa len punc vyššej poslucháčskej náročnosti. Skladba bola natočená ešte na jar 2010, teda vyše dva roky pred majoritnou a nosnou časťou albumu a kompozičný a aranžérsky posun predošlých skladieb a tejto bodky na albume je celkom evidentný.
Oproti prvému albumu JESETER „Slavnost pro jednoho!“ kapela evidentne vyzrela vo všetkých faktoroch, skladateľsky, aranžérsky, kompozične a nepochybne aj hráčsky. Jedinou personálnou korekciou je výmena na poste bubeníka, keď Viktora Doričáka nahradil Lukáš Krejčí.
Keď na jar v roku 2009 hrali v Ostrave JESETER spoločne s poľskými progermi QUIDAM a AFTER, Maciej Meller, gitarista vo svete vysoko rešpektovaných QUIDAM sa vyjadril o hudbe JESETER, že niekto podobne hrajúci na veľmi bohatej prog rockovej poľskej scéne vlastne ani nie je. Iste mal pravdu, dokonca v podstatne širšom kontexte. Kombinácia prvkov inšpirácie YES a art rockovej hudby moravských a českých kapiel zo 70. rokov je výnimočná a ojedinelá. Paradoxne stále progresívna hudba, ale akoby aj z konzervatívnej, ale zásadnej a pritom rokmi overenej škatuľky, či priehradky.
Páni z kapely JESETER majú byť na čo hrdí....sú totiž jedineční...