Reakce na recenzi:

alienshore - @ 04.04.2013

Už dlhšie som nezažil peknú jeseň a predný obrázok mi pripomenul aké to bolo v mojich spomienkach krásne obdobie. Ske svojimi farbami hýri presne ako tá jeseň. Jedná sa o projekt mimoriadne nadaného klávesáka Paola Bottu, ktorý obohatil albumy skupiny Yugen o veľmi hodnotný rozmer. Je to premyslená symbióza rôznych progresívnych vplyvov. Máme tu jemné harmonické motívy, ktoré pozvoľna prechádzajú do symfonického prog-rocku. Avantgardné aranžmány sú o čosi sofistikovanejšie ako to býva u väčšiny striktne zameraných RIO kapiel. Počuteľný je tiež vplyv kapiel King Crimson alebo domovských Yugen. Hudobnú spriaznenosť však najviac vidím so švédskou kapelou Anglagard, ktorá skladá podobne štruktúrované hudobné plochy.

Tento viac inštrumentálny album začína hneď skraja crimsonovskou peckou Fraguglie. Tentoraz však nečarujú gitary konkrétne motívy, ale cielene popreplietané nástroje ako harfa, flauta, dychy, klávesy a všetko možné. Progresívny rock sa nemusí hrať len gitarami a toto je priam ukážkový príklad kompozičnej geniality. Prepracovaná skladba Denti nesie v sebe veľa zmien tempa a motívov, ktoré majú zvláštnu auru. Prispieva k tomu aj navrstvená klávesová hra a melotrón. Netradičná ale krásna záležitosť Carta E Burro je obdarená jemnými aranžmánmi a operným spevom pani speváčky. Klávesové behy stoja za pozornosť. Melotrón obohacuje aj ďalšiu nálož Scrupoli s častými prechodmi a tvrdšou hudobnou koncepciou. Melódia sa úžasne rozlieha v Delta, ktorá však má aj náročnejšie miesta. Koniec je absolútne úchvatný aj so svojim delikátnym motívom. Prvé krátke prelúdium Scogli 1 patrí tiež medzi tie prístupnejšie kusy, aj keď sa tak na prvé počutie netvári. Sotto Sotto je v tomto smere ešte ďalej a zaujmú tu sférické gitarové poryvy po vzoru Roberta Frippa. Klávesová práca je absolútne detailne spracovaná a ešte k tomu aj pocitová. Prebudenie prichádza v Mummia s trochu strašidelným klávesovým prízvukom. Druhá polovica je vygradovaná sympho-prog-rockovým ťahom s použitím samozrejme mnohých nástrojov, kde zaujme napr. aj taká viola. Druhé prelúdium Scogli 2 je ďalšie pomalšie číslo s ťažko opísateľnými postupmi hudobných pochodov. Progresívna lahôdka La Nefazia Di Multatuli je skrátka geniálna. Úžasný motív sprevádza operný ženský spev. Na to sa nabaľujú ďalšie rytmické zvraty a všemožné variácie na dané témy. Posledné prelúdium Scogli 3 sprevádza okrem iných výrazne spektrum klávesov. Rassegnati je opäť porcia kvalitnej progresivity. Skladba má niekoľko zaujímavých momentov v podobe krásnych pomalých motívov a nechýbajú ani tradične kreatívne rytmické postupy. Posledná minúta je okúzľujúca.

Album je samozrejme trochu abstraktný a tak je to pre klasického prog-rockového poslucháča obťažnejšia hudobná forma. Obsahuje však kopu zaujímavých a zároveň aj typických progresívnych prvkov, ktoré sa dajú uchopiť. V tejto pestrej hudbe je zastúpené aj neodmysliteľné jazz/fusion v progresívnejšom charaktere. Určite za zmienku stoja aj kvalitné gitary Francesca Zagu a hlavne majstrovské aranžmány Paola Bottu, ktorý tu doslova rozlial farby so svojimi klávesmi. Všetky nástroje sú podané invenčne a veľmi profesionálne. Perfektný čistý zvuk je už len konštatovaním odo mňa.

1000 Autunni mi istým spôsobom pripomína klasické impresionistické maliarske dielo, ktoré vizuálne a kontrastne ponúka čisté umenie. Pri tejto hudbe sa mi tie obrazy vynárajú v mysli a vnímam každý jeden tón v rôznych odtieňoch čo podnecuje fantáziu. Takáto poézia nástrojov nie je bežná a preto je to asi tak okrajová záležitosť. Melódia, súzvuk, nepravidelnosť či disharmónia tvoria dokopy na tomto albume vzrušujúcu paletu zvukov. Tento skvost by si zaslúžil aj viac ako päť hviezd.