Reakce na recenzi:

Brano - @ 28.06.2017

Detroit,štát Michigan.Bývalá mekka automobilového priemyslu,slávny hokejový klub Detroit Red Wings a miestni králi progresívneho rocku-páni Parmenter,Kennedy,Bouda a Dzendzel,ktorí tvoria skupinu Discipline.Takáto asociácia ma napadne,keď sa spomenie názov tohto mesta.

Discipline sú na scénu už dlhých 30 rokov a na konte majú zatiaľ tri štúdiové albumy(ten štvrtý uzrie svetlo sveta už o pár dní 7.7.2017). Iba tri šúdiové albumy??? Áno,ale aké!!!

Unfolded Like Staircase patrí medzi mimoriadne kvalitné hudobné diela a vlastne medzi to najlepšie z rokov deväťdesiatych.Že nepoznáte?Vaša chyba!Že nemáte CD v zbierke a ste progrocker?Tak to sa môžete hanbiť! :-)

Discipline vychádzajú z toho najlepšieho zo zlatej éry progresívneho rocku,z rokov 1969 až 1975.Príchuť starých Genesis,Van Der Graaf Generator,Gentle Giant a King Crimson sa jednoducho nedá prehliadnuť,no napriek tomu sa v prípade Discipline nejedná o Neo-Prog ako ho poznáme od skupín ako Marillion,Iq,Pendragon či Pallas,ani o retro-prog stavajúci vyslovene len na nostalgii.Je to zložitý symfonický progresívny rock určený pre náročného poslucháča.Trochu temný,avšak nenapĺňa človeka depresiou a horkosťou.Negatívny stav medziľudských vzťahov a sociálno-politickej mizérie je síce pomenovaný,ale dej nakoniec smeruje k nádeji. Unfolded Like Staircase je vzrušujúca dobrodružná cesta,ktorou sa z temného predpeklia dostaneme až do raja.

Spevák a multi-inštrumentalista Matthew Parmenter je majstrom melanchólie.Farba jeho hlasu osciluje niekde medzi Petrom Gabrielom a Petrom Hammillom zo slávnych Generátorov.Frázovanie a celkový vokálny prejav sa však blíži skôr k Hammillovi.Parmenter je vlastne taký chrapľavejší Peter Hammill.Spoločné s raným Gabrielom a Fishom majú aj vystupovanie s pomaľovanou tvárou.

Po inštrumentálnej stránke je tento album naprosto dokonalý.Všetky nástroje sú podriadené celku,nič nechýba a ani nič nevytŕča.Mellotron nás vracia kamsi na začiatok rokov sedemdesiatych,do doby Nursery Cryme,In The Wake Of Poseidon,Pawn Hearts...Hudba má spád od prvej až po poslednú sekundu!Obrovská naliehavosť úvodnej skladby Canto IV (Limbo) vydrží až do konca celého albumu.Prísun stále čerstvej a okysličenej krvi do žíl je zaručený!Discipline sú jeden veľký kardiostimulátor!Perpetum mobile hudby.Veď udržať poslucháča v napätom očakávaní počas celých 65 minút,to dokáže len málokto!Nie je tu ani štipka nudy!Naopak, ten vnútorný nepokoj,ktorý táto hudba u poslucháča vyvoláva je jednoznačne ku prospechu veci.Je nadávkovaný tak,aby hneď po prvých minútach poslucháča neodradil,ale aby ho naplnil zvedavosťou čo bude ďalej a ako to všetko nakoniec skončí.Asi ako tabletka s predĺženým uvoľňovaním účinnej látky.

Tri štvrťhodinové kompozície a jeden monumentálny 22-minútový epický opus nenechajú chladného ani toho najväčšieho flegmatika!Zvuk je vskutku famózny,mikrodynamika obrovská,DR 11.Čím vyššia hlasitosť,tým lepšie!Z kresla vstávam ohromne vnútorne obohatený,posilnený a naplnený úctou a vďakou.Tento album je Mount Everest progu!