Reakce na recenzi:

alienshore - @ 06.05.2013

Druhý štúdiový zápis kapely Sunchild je samozrejme opäť silným počinom. Iné sa nedalo ani čakať, pretože Kalugin ide neustále vpred a túži skladať ďalšie silné melódie a motívy. Je tu tradične široká paleta nástrojov, ktoré veľmi prirodzene a ľahko zapadajú do tejto hudobnej mozaiky. Antonyho klávesy sú mimoriadne variabilné a pestré, dokáže nimi zahrať všetko ako napr. typické symfonické prvky alebo aj moderné zvuky. Ako sa píše v booklete The Invisible Line je neviditeľná čiara, pomocou ktorej rozlišujeme čierne a biele, dobro a zlo. Záleží len na nás či tú čiaru prekročíme alebo nie. Album je o ľuďoch a ich pocitoch, ktoré ich sprevádzajú celým životom. Myslím, že väčšina vnímavých a citlivých ľudí vie čo je v živote podstatné a toto dielo sa to snaží aj pripomenúť či už svojou hudbou alebo textami.

Doska je nabitá nápadmi po okraj a už samotná floydovská predohra Postcards From The Past (part1) navodzuje pocity a tie ešte viac umocní nasledujúca The Invisible Line (part1). Pomaly sa rozvíjajúca skladba má niekoľko silných momentov v podobe klávesov, melódií a následného zrýchlenia s krásnym gitarovým sólom. Jemnou klavírnou linkou utkaná Raindrops zaujme aj napr. takou flautou. Energickejšia rytmika a melodická forma pripomenie trochu Pink Floyd, samozrejme popri zachovaní lyrickej témy. Výborná inštrumentálka Amalgama má zaujímavo vypracované motívy s trochu jazzovým feelingom. Citlivé hudobné plochy sú doladené aj tvrdšími výpadmi čo pôsobí dostatočne dynamicky. Nežnou atmosférou naplnená A Moment In Time vyvoláva pekné emócie, ktoré vyvrcholia skvelým trúbkovým sólom. Kompozícia Time & The Tide spočiatku ako keby pokračovala v duchu predošlej skladby, ale následné premostenie do symfonického prog-rocku je úplne perfektné. Hlas Antonyho Kalugina zachádza aj do temnejších zákutí, ale myšlienka je ako vždy zachovaná. Akustická Fading Light je skvelo podaná inštrumentálne a hlavne vokálna melódia dodáva skladbe silu ľudskosti. Krátka folková predohra Recolections poteší a najdlhší kus celej dosky Line In The Sand už kráča v pokojnejšom prog-rockovom štýle. Zádumčivejšie party prebije kvalitná melodika aj s výstavným gitarovým sólom. Kalugin sa delí o spev s dámou menom Olya Kaganyuk a v hudbe sa vyskytujú aj nepatrné znaky jazzu. Pokračovanie úvodnej predohry s názvom Postcards From The Past (part2) je lahôdkovou pre uši. Okrem melodickej linky tu jednoznačne zaujme parádny inštrumentálny výsek s kvalitnou gitarou a klávesmi. Záverečná The Invisible Line (part2) znie takmer ako rozprávka. Geniálna melódia a fantastické pomalé plochy sú naaranžované ako jedna báseň. Koniec je správne energický a optimistický zároveň.

The Invisible Line je v podstate koncepčné dielo, ktoré dosiahlo kontinuitu v hudobnej aj textovej polohe. Antony Kalugin robí jednu veľmi záslužnú vec, vyťahuje na svetlo sveta jedného kvalitného hudobníka za druhým. Všetci títo talentovaní ľudia hrajú na sto percent pričom dávajú hlavne kus seba. Gitaristi Alexey Khorolskiy a Bogdan Gembik tu naložia nejedno famózne sólo. Táto doska je silne emotívna a pocitová pričom sa nezabúda ani na kvalitné prog-rockové aranžmány. The Invisible Line je ďalší Kaluginov diamant z jeho tvorivej dielne.