Reakce na recenzi:

alienshore - @ 30.06.2013

Po vydaní albumu The End Is Beautiful si zobrali členovia Echolyn sedem ročnú pauzu. Počas tohto obdobia sa venovali svojim rodinám a práci, ktorá je taktiež rovnako dôležitá. Je pre nich čoraz ťažšie dávať dokopy albumy a pracovať na skladaní a dolaďovaní skladieb. Taktiež nemajú záujem vydať dosku, ktorá bude recyklovať minulosť. Hľadať po toľkých rokov stále nové podnety a nápady nie je jednoduché, ale stále sa im to darí veľmi úspešne. Tentoraz mali cieľ (už po niekoľkýkrát) stvoriť niečo naozaj špeciálne a odlišné od predošlých výtvorov. Vstupnými požiadavkami pre nich boli melódie, harmónie a lyrika nielen v hudbe ale aj v textoch. Prepracované aranžmány však majú ďaleko od plytkosti a echolynovský zmysel pre detail a vyváženosť skladbových štruktúr nechýba ani na tomto dvojalbume. Čas bol v tomto prípade plnohodnotne využitý a fanúšikovia sa môžu s kľudným svedomím pustiť do objavovania nádhernej muziky, ktorou nás Echolyn zasypáva už od roku 1991. Keby ste si pustili ich klasickú nahrávku Suffocating The Bloom a tento dvojalbumový počin tak by ste nadobudli pocit, že počúvate dve odlišné kapely. Progres a vývoj je pre Echolyn zásadnou charakterovou črtou. Ako je vidieť skupiny nemusia hrať dvadsať rokov tú istú hudbu a títo Američania dokazujú svojou tvrdou a neúnavnou prácou že sa to jednoducho dá.

Album bol stvorený so zámerom urobiť koncept LP formátu. Skladby by sa v pohode zmestili aj na jedno CD, ale členovia si takto chceli zaspomínať na dobu v ktorej LP kraľovali na pultoch predajní a tak vypustili do sveta dva rovnocenné disky. Je to v podstate po prvýkrát čo Echolyn vydali svoj album aj na vinyle, ktorý sa môže pochváliť zároveň kvalitným zvukom. Pre kapelu je to niečo ako nový štart, keďže sú na scéne už pekných dvadsať rokov. Materiál bol priebežne nahrávaný a písaný v rokoch 2007-2012.

CD1:
Šestnásť minútový rozbeh Islands štartuje výraznými gitarami Bretta Kulla. Hlavný vokál patrí Westonovi a občas ho dopĺňa Brett Kull. Christopher Buzby naplnil skladbu krásnymi klavírnymi a orgánovými plochami. Naliehavá melodická téma má občas aj ostrejšie kontúry, ktoré podliehajú perfektne vystavanej štruktúre. Melodická Headright má krásne jemné spracovanie, nad ktorým sa vnáša Westonov citlivý spev. Locust To Bethlehem má zádumčivý podtón, ale dobre ju osviežujú orchestrálne pasáže. Zhluk vokálov a sláčikov ukončí skladbu. Nápadité motívy v Some Memorial je radosť počúvať. Je to príklad toho ako pracovať s pomalšími náladami a dodať im potrebnú emocionalitu. Nechýbajú však ani energické a vypracované inštrumentálne vyhrávky.

CD2:
Past Gravity si celú zaspieva gitarista Brett Kull. Jazzový nádych vo forme klávesov a orchestrálne aranžmány podčiarkujú intenzívne emócie, ktoré sú v skladbe prítomné. Ďalšia pomalšia záležitosť When Sunday Spills má trochu beatlesovský refrén. Brett Kull si po druhýkrát preberie hlavné spevácke slovo v čarokrásnej Speaking In Lampblack. Je sprevádzaný klavírom v zasnenej atmosfére. Pripojí sa rytmika a samozrejme aj sláčiky, aby spoločne odohrali povznášajúcu harmóniu tónov a zvukov. Posledná The Cardinal And I prekypuje energiou a zároveň lyrikou. Melancholické vokály idú spoločne vpred s ráznou gitarou a náladovými klávesmi.

Predná obálka má jednoduché a čisté línie. To isté platí aj pre hudbu samotnú, ktorá má silné pocitové vlnenie. Echolyn sa priklonili tentoraz viac k britskému poňatiu progresívneho rocku. Je to zákusok v pravom zmysle slova, nie však taký ten jednoduchý lebo tento má veľmi prácny recept (koncept), ale konečný výsledok chutí priam delikatesne. Skladby fungujú a komunikujú medzi sebou napriek tomu, že sú oddelené pauzou. Je to veľmi sofistikované a tvorivé dielo, pri ktorom sa môže poslucháč pohodlne uložiť do kresla a vychutnávať detaily a krásne melódie. Echolyn je podľa mňa klasická prog-rocková kapela a mala by sa už zaradiť medzi dinosaurov progresívnej scény. Každý album, ktorý vydali bol udalosťou roka a tento patrí tiež medzi to naj čo rok 2012 priniesol.