Reakce na recenzi:

hejkal - @ 05.09.2014

Ku Quella Vechcia Locanda ma doviedlo webové sídlo progarchives.com. Kedysi dávno (včuleky už nie, preveril som si to, prepadol sa, aj s nasledovníkom, kúsok nižšie) svietili oba jej albumy v Topke talianskej progresívnej scény hodnotenej prispievateľmi. Ťažko sa mi zháňala, ale napokon som sa dostal k druhému albumu a v Taliansku na služobkách som vyňúral aj eponymný debut. Dodnes si za to gratulujem.

Klasickou hudbou ovplyvnená prezentácia je samozrejmosťou, vynikajúce je, že kapela ma k dispozícii huslistu. Prologo ma unáša niekam medzi ľudovú veselicu a lov medveďov. Talianska melodika artrockerom tej doby vlastná sa snúbi s razantnými prejavmi a tie sa nechávajú umlčať lyrickými (nech sa furt nepoužíva podobný nič nehovoriaci hudobný termín epika) medzihrami. Un villagio un’illusione začína, sťaby sa otvárali hradné slávnosti, rytieri sa pekne-krásne potlčú do bezvedomia, čomu napomáha rázna „tullovská“ hudobná nádielka. Chvíľka pastorálnej nálady sa vtelila do hôľnej clivoty skladby Realia. Pastierik si polihuje v tráve, až nastúpi svorka vlkov, je to pekne monumentálna balada. Do mrte gulášový nástup Immagini sfocat napokon ovládnu husle, zrýchlia niekam na úroveň formuly, čím spustia lavínu kadejakých zmien, ktorými je skladba obdarená ako kedysi Pamela (starší určite vedia, o čom je reč). Rockuje to na jednotku, oproti napríklad Premiata Forneria Marconi je QVL dravšia. Jethro Tull (tá flauta si to koleduje) ako z partesu okato vytŕča z Il cieco. Priam gýčová husľová dohra k tomu napočudovanie pasuje. Dialogo sa nesmelo, ale o to razantnejšie, vydáva do nepoznaných fusion oblastí, moog piští ako prefajčená krysa, keď už si myslíte, že to kapela doklepne až do konca, prichádza upokojenie a romantika, akú zvládnu prezentovať iba Taliani. Verso la locanda patrí k výstavným kúskom talianskej podoby artrocku. Zmien je tam nadostač, ale pritom nejde o pársekundové tiky neboráka na elektrošokoch, naopak, každý (pokojný, smutný, divoký, rázny) motív má čas príslušne vyniknúť. Nepokojne pokojná dumka Sogno, risveglio e... by rozplakala aj živočíchy neprodukujúce slzy. V dobrom. Clivota nikdy neznela podmanivejšie. Že sa dá záverečná skladba vygradovať iba klavírom a husľami, bez obligátnych elektrifikovaných rambajzov, je týmto dokázané. Doplňte si občasný naliehavý taliansky spev (azda to inak ani nevedeli) a máte tu efekt hodný cholesterolu v tábore ligy pre nadrozmernosť.

Debut Quela Vecchia Locanda radím medzi najlepšie talianske artrockové albumy, aké som mal možnosť spoznať.