Reakce na recenzi:

hejkal - @ 05.09.2014

Il tempo della gioia je druhým albumom vynikajúcej talianskej skupiny Quella Vecchia Locanda a zároveň prvým, ktorý som mal tú česť počuť.

Päť skladieb veští dlhé košaté muzicírovanie a pozvoľné budovanie atmosféry, čo platí do bodky pre ospalý úvod skladby Villa Doria Pamphili. Akokoľvek sa mohutné nástupy časom dostavia, kapela za dva roky opustila rockovú neuhladenosť a znie mi až priveľmi „akademicky“. Nie je to chyba, hold, ide o artrock, k tomu túžba pôsobiť strojene patrí. A forma di... pokračuje v pozvoľných úvodoch, niečo mi vraví, že mierna obmena zostavy vytesnila nezbednú iskričku skoršej tvorby. Naproti tomu pribudlo sláčikov, nechýba dokonca akýsi chór. Aby sa nepovedalo, terapeutický utišujúci tón drží aj titulná skladba Il tempo della gioia. Pravda, napokon sa roztopašne rozbujnie inštrumentálne (i vokálne) vyhrávanie, takže si na svoje prídu priaznivci nepriamočiarych (bacha, nie pokrivených) metód. Džezový klavír s husľami nasmerujú Un giorno, un amico kamsi k meditatívnym vlnám „vážnej“ hudby. E accaduto una notte nevybočuje z radu, na nejaké tvrďácke rinčanie zabudnite, tu sa bude polihovať na pohovkách a v obkolesení vnadných otrokýň (alebo otrokov, podľa preferencií) konzumovať exotické ovocie zapíjané lahodným mokom podľa vlastného výberu.

Hoci som album spoznal skôr a vraví sa, že prvá láska je neopakovateľná, debut si ma získal o čosi viac. Nič to nemení na tom, že ide o výbornú melodickú muziku s klasicistickým podtónom. A to ja môžem.