Reakce na recenzi:

hejkal - @ 30.07.2013

Už je to tak dávno, že si ani nepamätám, kedy to presne bolo, ale raz mi niekto povedal, že existuje akási nemecká kapela Wallenstein a tá hrá hard rock á la Uriah Heep. A tak som začal pátrať a zohnal som si debut Blitzkrieg.

Tvoria ho štyri skladby, pod sedem minút nemá ani jedna a už to o niečom svedčí. Lunetic má takmer dvanásť minút a rockovo orientovaní poslucháči sa veru nudiť nebudú. Gitarista a klávesák si rovnomerne podelili party, pod ich sólovaním sa motá akási rytmika, nie zlá, ale nič, o čom by ste vypisovali ódy, sa nekoná. Hard rock dopĺňajú tu space, tam classical momentky, pokiaľ sa vyžívate v speve a bez Gillanovho jačáku, Plantovho vzdychania alebo Ozzyho fňukania nespravíte ani ň, tak budete sklamaní. Wallenstein sa na nejaké žvatlanie nehrá, zmienená úvodná kompozícia je čistý inštrumentálny maratón plný improvizácií, za ktorými občas prebleskne vedomý zámer. Baladický úvod desaťminútovky The theme postupne naberie na gradácii, zaznie niečo ako klasika, za mikrofónom sa zjaví vylosovaný nešťastník a je jasné, že Nemčúri to majú s vokálnou stránkou ťažké. Hlas „aby sa nepovedalo“ čosi recituje s takým tým snažením sa o melodické mručanie, našťastie, sloha je kratšia ako pohlavný orgán zakrpateného plcha, takže ide hlavne o inštrumentálne prevedenie. Gitarista si hodí nafúkané sólo, keď stíchne nastúpi klavír, ktorý sa tvári, že ho vyslali z anjelských výšin, ale to si je aj tak lepšie vypočuť, takže hajde k skladbe Manhattan project. Tá sa tiež nikam neponáhľa, hoci to nie je práve slaďák. Má takú tú nepokojne temnejúcu atmosféru, z ktorej sa vytešujú priaznivci hororových filmov. Až sa skladba dostane k zrýchľovaniu, je to priam nervák. Bezmála štrnásť minút prefičí ako nič a na záver album núka rýchlovku, ani nie osemminútovú skladbu Audiences. Opäť balada, tentoraz rovno spievaná, asi tak, ako keď si pospevujem v obývačke a viem, že nikto nie je doma. Klávesová medzihra však po chvíľke zmetie tento moment zo stola a prestrie temné hard rockové menu. Koniec síce zopakuje spievanú slohu, ale na veci to nič nemení.

Klasická hard rocková nádielka s minimom vokálov, to je Blitzkrieg. Celkovo mi to pripomína druhý album skupiny Frumpy (štruktúrou, nie, že by šlo o kópiu), dlhé skladby, troška klasiky, improvizácie a nekonečné sóla, azda šlo o nejakú nemeckú dobovú črtu? Každopádne mi to vyhovuje.