Reakce na recenzi:

alienshore - @ 22.09.2013

O Dream Theater sa toho už popísalo dosť veľa a tak aj ja dám svoj pohľad na túto kapelu. Spoznal som ich vďaka projektu Liquid Tension Experiment a vtedy ma načisto dostali svojim virtuóznym nadaním. Albumy ako Images And Words a Awake považujem stále za najdôležitejšie nahrávky v rámci progresívneho metalu a myslím si, že vďaka svojej kvalite nezostarli ani o milimeter. Posledné dielo, ktoré malo na mňa silný dopad bolo Scenes From Memory, ale už tak často po ňom nesiaham. Sledoval som kariéru Dream Theater aj naďalej a zároveň aj pozorne počúval ich dosky. Postupom času som začal objavovať aj iné kapely, ktoré sa dokážu či už kompozične alebo hráčsky vyrovnať Dream Theater. Preto som aj zmenil názor na albumy, ktoré vychádzali po Scenes From Memory. Prestalo ma jednoducho baviť počúvať reminiscenciu na Metallicu, Pink Floyd a všeličo možné. Kapela s takým hráčskym potenciálom ako Dream Theater by podľa môjho názoru mala prinášať hlavne svoj pohľad na muziku ako takú. To bol aj dôvod mojej kritiky na nich, avšak vždy som napäto očakával s čím prídu, pretože nedá sa im uprieť istá charizma v tom čo robia.

Odchod bubeníka Mike Portnoya mal evidentne pozitívnejší dopad ako by sa to na prvý pohľad zdalo. Predsa len album A Dramatic Turn Of Events znel naozaj odľahčene a oveľa prístupnejšie. Konečne tu nikto netlačil tvrdý metal za každú cenu a nie je to ani podľa mňa pravým poslaním Dream Theater. Portnoyova egocentrická povaha vytvárala zlé prostredie a myslím že John Myung alebo James LaBrie by o tom mohli povedať svoje. Jeho náhradník Mike Mangini je okrem svojich technických kvalít aj celkom vtipný a usmievavý človek. Kapelu tvoria predovšetkým ľudia a keď nie je dobrá konštelácia tak to má aj vplyv na samotnú hudbu. To čo sa dialo na A Dramatic Turn Of Events má pokračovanie na tomto bezmennom albume. Jednoduchá predná obálka s tmavým podkladom a so svetielkom v rohu má samozrejme symbolický význam. Je to vykročenie do novej fázy a zároveň aj snaha vyjsť z temných a tmavých zákutí na svetlo sveta.

Niekto by povedal, že s ničím novým Dream Theater neprišli. Je to v podstate aj pravda, ale toto dielo predsa len znie akosi inak. Je tu jednoznačne snaha o inovatívnejší prístup z hľadiska aranžmánov. John Petrucci sa netlačí vyložene vpred, prestal zúrivo drtiť do strún a zvolil citlivejší formát. Kombinácia technických riffov a silne melodických sól je presne to pravé orechové a je to aj systém hrania, v ktorom je Petrucci celkom osobitý. Jordan Rudess tiež nie je mimo diania a jeho klávesy sú zaujímavé po zvukovej stránke. Pesničkový album nie je ničím zahanbujúcim, skôr naopak a táto nahrávka dostala aj vďaka tomu dušu. Prehnané ambície Dream Theater sa neraz míňali účinkom a platí v tomto nepísaná pravda, že menej je niekedy viac. Priestor dostal v podstate každý jeden člen a som rád, že počujem aj krásne Myungove basové postupy. Do neprirodzených polôh nie je tlačený ani James LaBrie a tento uvoľnený prejav je určite cítiť. Veľmi ma ale oslovil bubeník Mike Mangini a jeho kreatívne prechody a nástupy urobili pre konečné vyznenie albumu veľmi veľa.

Úvodná dramatická predohra False Awakening Suite je plná symfonických zvukov a nabrúsených gitár. Dvojka The Enemy Inside je asi najtradičnejší song Dream Theater a aj najviac evokuje predošlé albumy. Ďaleko lepšie je to u The Looking Glass a práve ona ma najviac dostáva do kolien. Nádherná melódia a neskutočne krásne gitarové vyhrávky majú na mňa katarzný účinok. Nasleduje výborná inštrumentálka Enigma Machine s perfektne vymakanou štruktúrou a invenčnými sólami Petrucciho a Rudessa. Potešil ma celkom neo-klasický úsek, kde obaja pidlikajú ako skutoční blázni. Silu melódie nezaprie ani The Bigger Picture s výbornými vokálmi a úžasnými gitarovými motívmi. Priamočiarejšia Behind The Veil nestráca duchaprítomnosť a svojou razanciou zapadá do hudobného konceptu. Veľkolepá kompozícia Surrender To Reason vkusne strieda tvrdosť a melodické plochy. Balada Along For A Ride nemôže uraziť a je veľmi príjemná, navyše aranžérsky decentne prepracovaná. Monumentálna Illumination Theory porušuje jednotvárny koncept dlhometrážnych skladieb Dream Theater a celkom svojsky si poradili s jednotlivými časťami. Po krátkom prelúdiu sa ide na vec a Petrucci zásobuje rytmiku ťažkými riffmi. Po vokálnych a inštrumentálnych partiách nasleduje pre mňa prekvapivo čisto symfonická pasáž ako z nejakého filmu. Všetko sa však vracia do prog-metalových koľají s ukážkovou inštrumentáciou a vzletnými melódiami. Koniec v podobe klavírneho sóla a jemnej gitary pekne ukolíše.

Pri počúvaní tohto diela odhadzujem skepticizmus a užívam si naplno hudbu. Tentoraz si Dream Theater dali záležať na rôznych detailoch. Nevravím, že je to číra dokonalosť ale snahu posunúť sa aspoň o malý kúsok ďalej oceňujem. Po zhruba 14-tich rokoch čakania som sa dočkal albumu podľa mojich predstáv a očakávaní. Nebudem špekulovať nad tým v čom je prínosný, progresívny a neviem aký ešte. Niekedy sú to zbytočné úvahy a zameriam sa predovšetkým len na svoj pocit. V skutočnosti udeľujem 4,5 hviezdičiek, ale zaokrúhľujem smerom hore. Zároveň má odo mňa aj nomináciu na prog-metalový album roku 2013.