Reakce na recenzi:

hejkal - @ 02.11.2022

Fusion nie je pre každého, ale každý môže prepadnúť fusion mánii. Stanleyho Clarkea som spoznal z vysielania našej verejnoprávnej televízie. V roku 1986 hral na džezákoch (Bratislavské jazzové dni) a nielen pre generáciu môjho otca to bol zážitok. Záverečný „džem“ s našimi basgitaristami mi z pamäti nezmizne. Samozrejme, evidoval som jeho meno v súvislosti s Return To Forever, Romantic Warrior sa mi doma slní už odnepamäti.

Druhý sólový album nazvaný jednoducho Stanley Clarke má všetko, čo zdobilo fusion v polovici 70. rokov. Dokonca pridal dychy, sláky, výrazné osobnosti ako napríklad Jan Hammer (klávesy), Tony Williams (bicie) alebo hoci Bill Connors (gitara, hral aj v Return To Forever). V jednej skladbe (Life Suite) zahosťoval slávny perkusionista Airto Moreira.

Pokiaľ by ste si mysleli, že basgitara bude dominantným nástrojom, budete prekvapený. Teda, nie, že by nebola, avšak ostatné nástroje rozhodne nezaostávajú. Iste, nevyhneme sa rôznym funky náladám (Vulcan Princess), ale je to v miere, ktorú dokážem vstrebať. Samozrejme, pri Clarkeovi nejde ani tak o to, že hrá bravúrne, skôr človek očakáva čosi mimoriadne, inde nepočuté. V tomto album, nazdávam sa, plní svoju úlohu na sto percent. Clark sa dosýta vyšantí, vrcholom je Spanish Phases For Strings & Bass. Záverečná štvordielna Life Suite výborne pracuje s náladami, mám rád, keď fusion nie je iba o počte nôt za sekundu v nepravidelných rytmoch, ale aj o nosnej myšlienke. Úžasná muzika.

Osobne sa fusion veľmi nevenujem, mám v zbierke cca 80 albumov, ktoré, keď ma prepadne nálada počúvať dlhočizné inštrumentálne machrovanie, dokonalo naplnia moje chúťky. Napriek tomu sa nazdávam, že album Stanley Clarke z roka 1974 patrí medzi prominentných kandidátov na najvyššie priečky žánru.