Reakce na recenzi:

hejkal - @ 31.01.2014

Blues hrajú autenticky iba Černosi, tvrdia mnohí puristi a i keď by sa britská biela vlna mohla uraziť, nikdy z nej nebola a nebude bavlna. K Británii však patria aj exotické destinácie, dokonca celé kontinenty. Austráliu nevynímajúc. Vždy sa hodí mať nehostinný kus zeme, kam odlifrujete ťažkých zločincov, vrahov, násilníkov, inovercov a politických podrývačov s revolučnými myšlienkami v gebuli. V takom prostredí sa aj ostrovná záľuba v blues pretavila k revolte a z piesčitého podložia sa razom stáva diamantová nepoddajná „tvrďárňa“. Kapela Chain je toho dôkazom. Čerstvo zakúpený nosič Toward the blues ukazuje, ako nekompromisne môže znieť poriadne banícke blues, ako môže byť niečo autentickejšie než originál.

Black and blue znie presne tak, ako pochod basákov na zmenu do kameňolomu. Tá skladba má silu mliaždiť žulové podložie silou Nobelovho vynálezu. Spevák má prejav, za ktorý by mu v Nitre miestni kartári dali do zubov (lokálna kauza útoku vyholených hláv – pozn. autora) a ešte je tu aj harmonika hutníckeho rázu. Keďže je to cédéčko a nie platňa, dokonca výročné vydanie, všetko, čo som napísal, sa vzťahuje na singlový bonus. Z nejakého „osvieteného“ dôvodu sú prvé tri piesne bonusmi, je to veru zriedkavý postup. Judgement sa nádherne kolíše, o Blow in d ani nemá cenu hovoriť. Vynikajúce bluesové orgie!

A teraz k albumu.

Americky autentická bluesová smršť sa nedá zastaviť ani v jednej zo šiestich skladieb. Uháňa (Thirty two-twenty blues), hopsá (Snatch it back and hold it), majestátne sa valí sťaby láva na nič netušiace mestečko v údolí (Boogie), užíva si siestu na plantáži (Booze is bad news blues), zatvára labilné osoby do blázinca (smrteľne ostrá psychedelická droga Albert gooses gonna turn the blues má aj bubenícke sólo, hurá) a všetci za to vyfasujú pruhované odevy a muníciu do kanónov na nohy (Black and blue).

Neskutočne presvedčivé gitarovo-harmonikové blues, to je Toward the blues!