Reakce na recenzi:

alienshore - @ 04.08.2014

Nový album Opeth by mohol mať podtitul "ako naučiť metalistov počúvať progresívny rock". Vlastne celá ich tvorba je o prerode a Pale Communion je zatiaľ najrockovejším albumom v ich kariére. Mikael Akerfeldt nepoužil modernú a decibelmi nabitú produkciu, a zvolil krásny "oldschoolový" sound. V podstate len potvrdil to kam tiahne jeho muzikantská duša a extrémny metal to už zjavne nie je. Obdobie 70-tých rokov je samozrejme veľmi silné a čoraz viac skupín sa odvoláva svojou tvorbou či zvukom práve tam. Kapela čerpá inšpiračne zo známych zdrojov, no neboli by to oni keby v tom nebol záblesk (alebo aj hromobitie) istej osobitosti a originality. Opeth sú momentálne zaujímaví tým ako spájajú elementy klasického prog-rocku so sviežimi témami a nápadmi. Samozrejme skúšali to už aj predtým pri albumoch Damnation či Heritage, no tentoraz sa naplno ponorili do sveta čarokrásnych melódií, spanilých gitár a majestátnych organových plôch. Damnation bol v dobe vydania výnimkou v ich diskografii a snáď ani Mikael Akerfeldt nepredpokladal, že bude robiť už len takto koncipované albumy. Myslím si však, že je to veľmi správne rozhodnutie, čo nakoniec jasne dokazuje aj táto doska.

Zvuk odkazuje na 70-té roky a trochu v tom počuť aj projekt Storm Corrosion (hlavne v akustických pasážach), no zároveň je tam kúsok aj tej moderny. Je to kompromis, ktorý má za úlohu osloviť čo najviac poslucháčov. Album je nabitý melódiami a Mikael Akerfeldt sa tu ukázal ako neobyčajne prezieravý skladateľ. Na jednej strane stojí túžba po úspechu a na druhej číre umenie. Pale Communion ponúka model ako spojiť tieto dva nie vždy do seba zapadajúce svety. Obal pripomína, dokonca až okato kopíruje živý album Pictures At An Exhibition od tria Emerson Lake and Palmer. Akerfeldt však popiera, že ide o zámer. Hudobne tu máme dočinenia so skutočne prvotriednym materiálom. Akerfeldt dozrieva jednak ako muzikant a aj ako človek. Texty sú veľmi osobného charakteru a hudba sa snaží tieto pocity interpretovať v tom pravom svetle. K životu patria svetlejšie momenty a aj tie temnejšie. Na to presne poukazuje aj Pale Communion. Je to však emocionálne vyvážené dielo, ktoré ponúka oduševnenené harmónie, klasickú severskú melanchóliu a samozrejme aj rockové ostrie.

Pale Communion obsahuje osem brilantných skladieb, ktoré je škoda rozpitvávať pretože sú jednoducho povedané nádherné. Tento album som niekoľkokrát zhltol bez toho, aby som pocítil nejaké žalúdočné problémy. Pri neustálom počúvaní dokáže vtiahnuť čím ďalej tým hlbšie a odkrýva kopec úžasných plôch a melódií. Každá jedna skladba je svet sám o sebe a dokopy tvoria dokonalý vesmír, ktorý je jednak temný a chladný, no zároveň v ňom existuje život. Opeth dokážu úplne nevtieravo a prirodzene vtlačiť slzu do oka a aj potešiť dušu. Akerfeldt napumpoval do skladieb toľko pocitov, že sa nestačím čudovať koľko rôznorodých emócií sa mu podarilo zachytiť. Nie je to však žiadny patetický výlev, je to smutno-krásna muzika hraná zo srdca od fenomenálnych hudobníkov. Aranžmány sú čarovné. Sú tu momenty, ktoré si budete veľmi radi pripomínať a ktoré sa vám dostanú úplne pod kožu. Veľkým plusom je dynamika a nápaditosť jednotlivých tém a motívov. Sú podporené rôznymi akustickými vyhrávkami, organom alebo peknými gitarovými sólami. Zvuk je krásne guľatý a bicie ma tentoraz prekvapili svojou ľudskosťou, a sú perfektne zosúladené s ostatnými hudobnými nástrojmi.

Najlepšie skladby??? To je trochu nevďačná úloha a je ich tu veru dosť. Prvé dva songy Eternal Rains Will Come a Cusp Of Eternity sú niečo ako zahrievacie kolo a odvíjajú sa v klasickom tóne progresívneho rocku. Najdlhšia kompozícia Moon Above, Sun Below má temnú auru a výborné jazzovo ladené klávesy. Prichádzajú na pomoc melotrónové plochy, akustické gitary a tvrdšie rytmické breaky. Krásna akustická záležitosť Elysian Woes je plná melanchólie a musím uznať, že Akerfeldt sa tu zaskvel ako spevák. Inštrumentálka Goblin patrí presne do kategórie skladieb, pri ktorých človek len žasne. Pulzujúce tempo a opäť jazzové klávesy robia fantastické krovie. River znie spočiatku nevinne, no prehupne sa do orgazmických prog-rockových plôch. Východom inšpirovaná Voice Of Treason pripomenie album Ghost Reveries, pretože aj na ňom boli podobne orientované skladby. Orchestrálne vychytávky a tvrdšia rytmika zaujímavo spájajú orientálne motívy a progresívny rock dokopy. Na poslednú Faith In Others si treba vziať vreckovku, pretože je veľkolepá a smutná zároveň. Opäť sú tu sláčiky a sedia tu ako uliate. Takýto úžasný koniec sa počúva úplne bez dychu. Krása hudby je totižto nekonečná a tú nekonečnosť zachytil Akerfeldt priam dokonale.

Toto je dosť odvážny album a pomyselne dávam klobúk dole pre týmito hudobníkmi. Určite sa nájde veľa kritikov, ktorí zase budú otravovať s tým že im chýba akýsi growling a death metal, a že je to len ďalšie retro. Opeth je už iná kapela a to čo robia, robia naozaj geniálne. Albumu nechýba nič podstatné. Kedysi sa robil progresívny rock trochu inak, kapely mali v talóne nejaký ten Roundabout, Lucky Man, Money či Aqualung. Teraz sa to viac posúva do jednoliatosti a albumy sú tvorené ako logický celok alebo dokonca príbeh. Stále sa však stavia na hodnotách, ktoré boli vytvorené v 70-tých rokoch. Progresívny rock týmto ale nezomrel, je stále tu a vždy tu aj bol. Vďaka kapelám ako Opeth (a mnohým iným) sa o jeho budúcnosť báť nemusím. Na koniec už len obligátne dodám, že Pale Communion je absolútne suverénny klenot progresívneho rocku.