Reakce na recenzi:

hejkal - @ 11.09.2014

Na poslednej ceste do Florencie som obiehal miestne obchody s cédečkami, reku, čo si tak vezmem na pamiatku. Žiaľ, taliansky progresívny rock bol dajako vybrakovaný, nuž sa pýtam predavača, čo by mi tak odporučil. To i hento som už mal, nuž mu neostalo iné, než vytasiť Franca Battiatta, reku, prvé albumy sú základným kameňom talianskej progresívnej, dokonca avantgardnej muziky. Dosiaľ som o ňom iba čítal, tak som sa rozhodol skúsiť šťastie.

Už úvodná koláž kadejakých husličiek, orchestra a pod. dáva tušiť, že album Pollution bude trošku uletený. Keď do toho začne Battiato recitovať, je vymaľované. Ostrý sek a nástup gitarovo-zvukovej tvrďárny katapultuje skladbu Il silenzio del rumore kamsi k spacerocku. Battiato dosť stavia na repetícii, pričom jeho na všetko odhodlané klávesy nemožno prepočuť. Krátka hluková erupcia 31 dicembre 1999 – ore 9 nemá s muzikou nič spoločné, našťastie, pár sekúnd uplynie v okamihu a prichádza vrcholná skladba albumu, klasikou načuchnutá melodická záležitosť Arkenames nemá chybu. Troška orientu, troška schízy, podobnú muziku neskôr produkoval Steve Hillage, akurát tu dominujú klávesy. Zvuky z vesmírnej rakety v dobovom sci-fi filme vybľakujú v skladbe Beta, zdatne im sekunduje trhovník s ambíciou kázať v svätostánku ľubovoľnej cirkvi. Napokon sa to zvrhne na celkom pokojnú meditačku, akési žieňa sa učí rozprávať, ale ostane pri „aákaní“. A v pohode pokračuje i Plancton. Nie, že by som takéto dumky bez dua basa-bicie musel počúvať každý deň, ale občas sa aj elektronika dá zniesť. Šum vĺn otvára titulnú skladbu Pollution, ide o ďalší z nezastaviteľných „spejs džemov“. Minimalizmus z toho pučí ako burina v záhrade, našťastie sa to nezredukovalo na jeden tón na hodinu. Najsilnejším momentom skladby tak ostáva spev, ktorý má v sebe niečo naliehavé a postupne ho dopĺňajú mrazivé klávesové víchry vrátane klasickej rytmiky. Vo výsledku tu máme druhý vrchol albumu. Nechýba aj rýchla sólová pasáž ako vystrihnutá z dajakého hardrocku. Mňam. Ešte aj tá žblnkajúca elektronika ma neodrádza. Záverečná chvíľka nepokoja v zvukovej koláži Ti sei chiesto quale funzione hai? na tom nič nezmení, hoci podobné experimenty ma neoslovujú.

Toto je typ hudby, na ktorý si musím zvykať a v tomto prípade sa to podarilo, čo nie je ani zďaleka pravidlom. Aj preto toto dielko hodnotím ako zaujímavý prírastok do mojej zbierky určený na chvíle nezvyklých nálad. Rozhodne neodporúčam protivníkom elektroniky, byť ide o ročník 72.