Reakce na recenzi:

hejkal - @ 22.05.2015

Talianska skupina Laser si hovie v zemi zabudnutia, krajine nevedomia a pod. dobrých štyridsať rokov, rozhodol som sa preto, že ju musím prebrať z bezvedomia a vraziť pod nos aj v našich končinách. Kapelu som spoznal vďaka labelu Akarma, ktorý k cédečkam pribaľoval vždy aj katalóg s vyobrazenými obalmi toho, čo táto pirátska spoločnosť vydávala. A tak nevkusný červený obal so žltým nápisom si jednoducho v záplave umeleckých diel nešlo nevšimnúť. Pravda, k albumu Vita sul pianeta som sa dostal až po mnohých rokoch, vďaka talianskej značke AMS. A verte, neverte, táto hudba si ma získala hneď prvým počúvaním. Prečo?

Po nejakých space recitáloch sa na poslucháča vrhne príjemná artrockovo zaonačená skladba Vita sul pianeta. Akoby som počul to najlepšie, čo zdobí taliansky artrock 70. rokov. Melodika, vypätý emocionálne nadržaný spev, slovom, klasika. A k tomu radno zarátať aj nekompromisnú sólovú gitaru, ktorá zvláda ako melodické vyhrávanie, tak prskanie kyseliny á la Votrelec (kto pozná kultové sci-fi filmy, vie). Tak úžasne ladený úvod albumu som už dlho nepočul. Non vede la gente neváha ani okamih, okamžite prinúti gitaristu, aby sa poihral, na to, že je to tvrdé, si zvuk uchováva príjemnú vzdušnosť. Na nástroje stratené v hluku a šume zabudnite, všetko počuť akoby ste zízali do kryštálovo čistej pokojnej hladiny horského oka na mieste, kam nedorazil ani len náznak smogu, nieto ešte civilizácie. Sconosciuto amico sa upokojí ako slon po mamutej dávke uspávacieho prostriedku nadobudnutého od žičlivých lovcov kdesi na safari. Počas melodramatických refrénov mám dojem, akoby sa celé stádo vlastníkov klov a chobotov rozhodlo zriadiť v danom čase a priestore nové slonie pohrebisko. Dove andremo? plynulo nadväzuje, klávesy budia dojem „symfonična“, napokon sa to svižne rozbehne, nemôžem si pomôcť, celé je to také operne dramatické. Spevák mi miestami pripomína Jumbo, hudba nezaprie oporu v Banco Mutuo Soccorso alebo Alphataurus. Inými slovami, je to pecka. L’ultimo canto del killer má opäť priam hardrockový úvod (však aj otvára pôvodnú druhú stranu platne), spevák sa v slohe tvári, že hlasivky si vykričal už v pred desaťročiami, zdatne mu sekunduje chripľavá gitara. Vo výsledku tu máme najtvrdšiu skladbu albumu. Hardrock koketoval s klasikou už kdesi v 60. rokoch, pokus o niečo podobné (navyše v prehnane expresívnom „talianskom“ podaní) prináša Corri uomo... a dobre jej tak! Eri importante si ani nevšimnete, že už začala. Muzika skladbu za skladbou prirodzene graduje, ani sa mi nechce opakovať, ako „prehnane“ to kapela berie. Alla fine del viaggio celé dielo zavŕši veľkolepým spôsobom, pri ktorom bledne nejedna „shakespeareovská“ dráma. Potiť krv a páchať emocionálnu genocídu za hranicami príčetnosti takto dokážu len Taliani.

Keby chcela extáza materiálne vypodobenie, zvolila by nepochybne tento album. Neobjektívna päťka je na mieste, už len preto, lebo po tomto archeologickom kúsku ani pes neštekne.