alienshore - @ 11.12.2014 | #

Myslím si osobne, že strata súdnosti niektorých ešte stále žijúcich rockových legiend nemá konca kraja. Hodnotiť tento béčkový výtvor pozitívne mi pripadá minimálne pritiahnuté za vlasy. Z môjho pohľadu sa jedná o vykrádanie najhrubšieho zrna a každý poslucháč Pink Floyd veľmi dobre vie, že s kvalitou albumov ako Animals, Wish You Were Here či Dark Side Of The Moon sa toto nemôže rovnať ani náhodou. Niektoré fragmenty a pasáže sú kompletne prevzaté z iných dosiek a stále vám to bude niečo pripomínať. Tu ani niet čo skúmať a nieto sa ešte nad niečím zamýšľať. Za nevkusný považujem aj obal, ktorý je až primitívne symbolický. Tento projekt mohol zachrániť svojou prítomnosťou Roger Waters, ale to by sa na tomto svete musel viac používať zdravý rozum a nie zbytočná, a nič neriešiaca hašterivosť.

Pocta Rickovi Wrightovi je pekná myšlienka. Nie však v prípade, ak Gilmour vyklepe všetky svoje zásuvky a urobí z kompilácie tzv. "radový" album. Čo mi vyložene vadí je to, že to nie sú spievané skladby. Nevidím tu žiadny koncept, ani myšlienku. Atmosférické sóla v Gilmourovom prevedení majú niečo do seba, to ale nenahradí invenciu a prepracovanosť. Sú to stále tie isté inštrumentálne postupy, bubenícke prechody, veľkolepé klávesy ale tentoraz v akejsi demo verzii. Fanúšikovia si však zaslúžili plnohodnotný album a nie tento nudný podmaz do reštaurácie či supermarketu. Keby niektoré klasické rockové kapely vydali trebárs aj 50-minútovú verziu "kolo kolo mlynské", tak sa stále nájde niekto kto to bude považovať za umenie. Takáto bodka za kariérou je tragikomická a v prípade Pink Floyd aj o to viac bolestnejšia ...

Voytus @ 12.12.2014 12:31:12 | #
I já bych uvítal víc zpěvu - když máte navíc tak příjemný hlas jako Gilmour, tak je škoda ho nevyužít. Netřeba zdůrazňovat, že jeho sólici vydržím poslouchat hodiny a hodiny.
Od Endless river jsem vůbec nic neočekával, což nakonec způsobilo, že jsem byl vlastně příjemně překvapen. Jakoby v náznacích rekapitulovali celou svou dráhu - jen tomu neříkám vykrádání, ale rukopis. Je mi jasné, že se k němu asi nebudu moc vracet, ale coby bonus k diskografii, coda, závěrečné sbohem, kulisovka k práci, usínačka, podvečerní rozjímání - skleniček pár a pár tahů z trávy - je to dobré. Díky, pane Gilmour, díky pane Mason, díky pane Wright.
Jo a ta dvě Gilmourovská alba mám raději, než celého Waterse i s tím jeho falešným zpěvem (aby nedošlo k mejlce, interpret nemusí zpívat kdovíjak čistě, aby mě zaujal, viz Dylan, Cave, Drake a jiní, ale tady, uprostřed toho skvělého muzikantsví, mi to jeho zpěv celé shazuje). No, asi tak, raději si vemu lekce létání u Gilmoura a budu přemítat, jestli ta tráva nebejvala zelenější 20. století :-).