Reakce na recenzi:

alienshore - @ 09.12.2014

Živé nahrávky nie sú mojou šálkou kávy a nepovažujem ich ani za dôležité v diskografii umelcov. Neprinášajú z môjho pohľadu nič zaujímavé a buď sa skladby odohrajú v tom istom prevedení alebo sa tam vyskytujú dlhé a nudné improvizácie. Som si vedomý toho, že sa nájde veľa poslucháčov, ktorí by so mnou určite nesúhlasili. Rozhodne sa to však nedá porovnať so zážitkom na koncerte a preto sú tieto albumy len polovičnou náplasťou za skutočný pôžitok, ktorý sa dá prežiť len na živom vystúpení, kde vzniká to magické spojenie medzi fanúšikom a konkrétnou kapelou. Vždy sa však nájdu nejaké tie výnimky resp. skupiny (napr. Gentle Giant alebo Allman Brothers Band), ktoré si vedeli so živou prezentáciou svojej hudby poradiť po svojom a aj na albumoch je to dostatočne dobre počuť. Do tejto kategórie som zaradil aj živú nahrávku Live At Montreux od Garyho Moorea.

Tento album je špecifický z niekoľkých dôvodov. Koncert vznikol sedem mesiacov pred jeho smrťou a rok 2010 bol návratom k jeho hard-rockovému obdobiu. Ďalšou zaujímavosťou sú tri predtým nevydané skladby Days Of Heroes, Where Are You Now? a Oh Wild One. Z letmého vypočutia týchto songov je jasné, že Gary to myslel s tým návratom naozaj vážne. Pravdepodobne by sa objavili na ďalšom jeho štúdiovom albume, ktorý bol naplánovaný a na nahrávanie bol pozvaný aj jeho parťák z hard-rockových čias Neil Carter. Štýlovo sa malo jednať o hard-rock s prvkami írskej hudby a je večná škoda, že to ostalo všetko už len v rovine plánov. Live At Montreux je teda labuťou piesňou Garyho Moorea, ktorá završuje jeho úspešnú hudobnú kariéru.

Jedenásť skladieb ponúka dokopy viac ako 75 minút hudby, takže na jej nedostatok by sa asi ťažko mohol niekto sťažovať. Sú prevažne z rokov 1985 až 1989, teda z obdobia kedy zažíval najväčšiu slávu. Nestratili nič zo svojej naliehavosti a iskri, Gary Moore vykazoval ako skladateľ známky ozajstnej geniality. Jeho gitarová hra je neprekonateľná a ani ostrieľaní profesionálni gitaristi zvučného mena nedokážu zahrať jeho veci, tak ako on sám. Album ako taký má svoje klady aj zápory. Najväčším problémom bolo v posledných rokoch pre Garyho spievanie. Bolo to pre neho niečo ako nutné zlo. Aj na tomto albume je to jasne počuť a nejaká tá chybička sa vždy objaví. Beriem však do úvahy, že je to živá nahrávka a tieto veci k tomu jednoducho patria. Vyvažuje to na druhej strane kvalitnou gitarovou hrou a vždy keď prichádza chvíľa na gitarové sólo, tak je to moment na ktorý sa nezabúda. Neil Carter výdatne vypomáha vo vokálnych partiách a taktiež vypĺňa priestor klávesovými vyhrávkami. Spojenie týchto dvoch pánov malo vždy svoje čaro a rozumeli si veľmi dobre aj v tvorivom procese.

Bubenícky nástup Over The Hills And Far Away pozná snáď každý kto sa s tvorbou Garyho Moorea aspoň trochu zoznámil. Práve v tejto energickej a nadupanej skladbe sa jeho hlas potýka s najväčšími problémami. Gitara však pekne zarezáva a sólo na konci vylepší celkový dojem. Military Man znie už oveľa lepšie a Gary sa dostáva viac do pohody. Novinkové skladby Days Of Heroes a Where Are You Now? majú slušný drive a vôbec nepôsobia ako vypchávky. Za vrchol môžem s kľudným svedomím označiť pomalú Empty Rooms kvôli nádherným sólam, ktoré zdobia už aj tak dokonalú pieseň. Tretia novinka Oh Wild One je veľmi optimistická a hravá, pripomína tak trochu tvorbu Thin Lizzy. Neil Carter vymení klávesy za gitaru a nutno povedať, že dvojgitarový záprah skladbe pristane. Blood Of Emeralds robí Garymu taktiež problémy, ale spevácky nie je tento song práve najľahší, gitara je však v pomalších úsekoch doslova monumentálna. Out In The Fields je jednoducho nezabudnuteľná a Gary do nej vloží nečakane aj zaujímavé sólo. Týmto hard-rock viac menej končí a nastupuje blues-rock, ktorý bol pre neho základom celej jeho tvorby. Walking By Myself je ako stvorená na živú prezentáciu a rytmický podklad rozhýbe aj publikum. Dobrým nápadom bolo zaradiť jemnú akustickú Johnny Boy, ktorá naladí poslucháča na legendárnu skladbu Parisienne Walkways. Gitarové sóla sú dôkazom toho, prečo bol Gary Moore tak široko uznávaný. Celkove má nahrávka dobrý zvuk a aj napriek určitým mínusom sú tu momenty, pri ktorých ma až príjemne zamrazí. Určite si to užijete ešte viac aj na samotnom DVD, ktoré vyšlo pod rovnakým názvom.

Live At Montreux hodnotím a vnímam veľmi pozitívne a rozhodne nemienim na tom nič meniť ani v budúcnosti. Je to jedna z nahrávok, ktorá má svoje opodstatnenie a svojou atmosférou si dokáže omotať poslucháča okolo prsta. Pokiaľ máte doma kompletne všetky štúdiové nahrávky Garyho Moorea, tak nezabudnite priradiť k nim aj tento jeho rozlúčkový album. Pre mňa je to zároveň aj spomienka, pretože tieto skladby som mal možnosť vidieť a počuť naživo v roku 2010. Dodnes je to koncert, na ktorý nezabudnem a ten pocit eufórie si zapamätám asi navždy. R.I.P. Gary!