Moore, Gary - Live At Montreux 2010 (2011)

Živé nahrávky nie sú mojou šálkou kávy a nepovažujem ich ani za dôležité v diskografii umelcov. Neprinášajú z môjho pohľadu nič zaujímavé a buď sa skladby odohrajú v tom istom prevedení alebo sa tam vyskytujú dlhé a nudné improvizácie. Som si vedomý toho, že sa nájde veľa poslucháčov, ktorí by so mnou určite nesúhlasili. Rozhodne sa to však nedá porovnať so zážitkom na koncerte a preto sú tieto albumy len polovičnou náplasťou za skutočný pôžitok, ktorý sa dá prežiť len na živom vystúpení, kde vzniká to magické spojenie medzi fanúšikom a konkrétnou kapelou. Vždy sa však nájdu nejaké tie výnimky resp. skupiny (napr. Gentle Giant alebo Allman Brothers Band), ktoré si vedeli so živou prezentáciou svojej hudby poradiť po svojom a aj na albumoch je to dostatočne dobre počuť. Do tejto kategórie som zaradil aj živú nahrávku Live At Montreux od Garyho Moorea.

Tento album je špecifický z niekoľkých dôvodov. Koncert vznikol sedem mesiacov pred jeho smrťou a rok 2010 bol návratom k jeho hard-rockovému obdobiu. Ďalšou zaujímavosťou sú tri predtým nevydané skladby Days Of Heroes, Where Are You Now? a Oh Wild One. Z letmého vypočutia týchto songov je jasné, že Gary to myslel s tým návratom naozaj vážne. Pravdepodobne by sa objavili na ďalšom jeho štúdiovom albume, ktorý bol naplánovaný a na nahrávanie bol pozvaný aj jeho parťák z hard-rockových čias Neil Carter. Štýlovo sa malo jednať o hard-rock s prvkami írskej hudby a je večná škoda, že to ostalo všetko už len v rovine plánov. Live At Montreux je teda labuťou piesňou Garyho Moorea, ktorá završuje jeho úspešnú hudobnú kariéru.

Jedenásť skladieb ponúka dokopy viac ako 75 minút hudby, takže na jej nedostatok by sa asi ťažko mohol niekto sťažovať. Sú prevažne z rokov 1985 až 1989, teda z obdobia kedy zažíval najväčšiu slávu. Nestratili nič zo svojej naliehavosti a iskri, Gary Moore vykazoval ako skladateľ známky ozajstnej geniality. Jeho gitarová hra je neprekonateľná a ani ostrieľaní profesionálni gitaristi zvučného mena nedokážu zahrať jeho veci, tak ako on sám. Album ako taký má svoje klady aj zápory. Najväčším problémom bolo v posledných rokoch pre Garyho spievanie. Bolo to pre neho niečo ako nutné zlo. Aj na tomto albume je to jasne počuť a nejaká tá chybička sa vždy objaví. Beriem však do úvahy, že je to živá nahrávka a tieto veci k tomu jednoducho patria. Vyvažuje to na druhej strane kvalitnou gitarovou hrou a vždy keď prichádza chvíľa na gitarové sólo, tak je to moment na ktorý sa nezabúda. Neil Carter výdatne vypomáha vo vokálnych partiách a taktiež vypĺňa priestor klávesovými vyhrávkami. Spojenie týchto dvoch pánov malo vždy svoje čaro a rozumeli si veľmi dobre aj v tvorivom procese.

Bubenícky nástup Over The Hills And Far Away pozná snáď každý kto sa s tvorbou Garyho Moorea aspoň trochu zoznámil. Práve v tejto energickej a nadupanej skladbe sa jeho hlas potýka s najväčšími problémami. Gitara však pekne zarezáva a sólo na konci vylepší celkový dojem. Military Man znie už oveľa lepšie a Gary sa dostáva viac do pohody. Novinkové skladby Days Of Heroes a Where Are You Now? majú slušný drive a vôbec nepôsobia ako vypchávky. Za vrchol môžem s kľudným svedomím označiť pomalú Empty Rooms kvôli nádherným sólam, ktoré zdobia už aj tak dokonalú pieseň. Tretia novinka Oh Wild One je veľmi optimistická a hravá, pripomína tak trochu tvorbu Thin Lizzy. Neil Carter vymení klávesy za gitaru a nutno povedať, že dvojgitarový záprah skladbe pristane. Blood Of Emeralds robí Garymu taktiež problémy, ale spevácky nie je tento song práve najľahší, gitara je však v pomalších úsekoch doslova monumentálna. Out In The Fields je jednoducho nezabudnuteľná a Gary do nej vloží nečakane aj zaujímavé sólo. Týmto hard-rock viac menej končí a nastupuje blues-rock, ktorý bol pre neho základom celej jeho tvorby. Walking By Myself je ako stvorená na živú prezentáciu a rytmický podklad rozhýbe aj publikum. Dobrým nápadom bolo zaradiť jemnú akustickú Johnny Boy, ktorá naladí poslucháča na legendárnu skladbu Parisienne Walkways. Gitarové sóla sú dôkazom toho, prečo bol Gary Moore tak široko uznávaný. Celkove má nahrávka dobrý zvuk a aj napriek určitým mínusom sú tu momenty, pri ktorých ma až príjemne zamrazí. Určite si to užijete ešte viac aj na samotnom DVD, ktoré vyšlo pod rovnakým názvom.

Live At Montreux hodnotím a vnímam veľmi pozitívne a rozhodne nemienim na tom nič meniť ani v budúcnosti. Je to jedna z nahrávok, ktorá má svoje opodstatnenie a svojou atmosférou si dokáže omotať poslucháča okolo prsta. Pokiaľ máte doma kompletne všetky štúdiové nahrávky Garyho Moorea, tak nezabudnite priradiť k nim aj tento jeho rozlúčkový album. Pre mňa je to zároveň aj spomienka, pretože tieto skladby som mal možnosť vidieť a počuť naživo v roku 2010. Dodnes je to koncert, na ktorý nezabudnem a ten pocit eufórie si zapamätám asi navždy. R.I.P. Gary!
reagovat

Borek @ 10.12.2014 07:16:09
Samozřejmě, že se domácí poslech - na sebelepším aparátě - nedá pocitově měřit se zážitkem z koncertu, ale "dlouhé a nudné improvizace" nebo "skladby odehrané ve stejném provedení" se na živé nahrávky dostanou jak? Tuším musí nejprve zaznít na koncertě...
Pro mě živá alba představují především vítanou připomínku toho kterého vystoupení (v lepším případě) nebo názornou ukázku toho, jak to asi vypadalo v dobách, kdy si člověk o koncertech většiny kapel mohl nechat jen zdát.

PaloM @ 10.12.2014 07:40:14
Live At Montreux 2010 považujem za jeden z najlepších koncertov Gary Moore_a, ktoré boli oficiálne vydané.
Bez live CD a/alebo dvd si neviem predstaviť takmer žiadnu diskografiu (no, u Beatles si to viem predstaviť...).
Sú legendárne žívé koncerty, bez ktorých by fanúšikovia boli veľmi ochudobnení. Napr. Yes - Yessongs, Colosseum Live, Zappove, Hendrixove koncerty, mnohé kapely z Woodstocku, Isle of Wight a samozrejme Montreux. Umelci sa stali svetoznámi vďaka koncertným vystúpeniam a následne nahrávkam z nich.
Mať nahrávky z koncertov je oveľa lepšia alternatíva ako snívať, čo by bolo keby bolo, keby som bol tam... Cestovanie v čase zatiaľ funguje iba v sci-fi.

Snake @ 10.12.2014 08:38:07
Já tuhle viděl nějaké fragmenty na tv Rebel. Gary na mě sice působil trochu opotřebovaným dojmem, ale hrál, jak pánbu.

Koncerty v audiopodobě taky nevyhledávám, když už, volím raději dvd. Alienshore, dík za pěknou recku. Garyho mám rád.

Brano @ 10.12.2014 11:04:27
Gary Moore mi sedí predovšetkým v jeho blues-rockovej polohe.Napr. geniálna skladba Pictures of the Moon >> odkaz ma vždy vie dostať do kolien.Jeho hard-rockovú tvorbu som koncom 80-tych rokov počúval z bratových kaziet,ale až tak nejako zvlášť ma to nebralo.V každom prípade to bol geniálny muzikant.

kali @ 10.12.2014 18:30:28
Diskusní příspěvek Borek byl moderátorem zkrácen o urážlivá vyjádření. Správně, neboť "čistota=půl zdraví".

Borek @ 10.12.2014 18:43:35
???
A druhou polovinu představuje čistá mysl, ale o tom si můžeš nechat jen zdát...

yngwie3 @ 10.12.2014 18:46:59
Prečo bola odstránená druhá polovina Borkovo príspevku ?

Borek @ 10.12.2014 18:57:28
yngwie3: Sice už mi bylo na Progboardu bezdůvodně smazáno vícero příspěvků, ale z toho dnešního nezmizelo ani ň (proč taky?).
To jen někdo zase přebral...

kali @ 10.12.2014 19:20:07
Aha, tak on tam Borek nic nepsal o pošucích a polopošucích a o Japoncích??
Kdyby to bylo liliově čisté, tak si může podat on ruku s bývalým českým premiérem, co to taky myslel upřímně.

yngwie3 @ 10.12.2014 19:26:11
Ďakujem za vysvetlenie Borek ...

Jiří, si úplne mimo ... to musíš ísť do iného oddelenia ...

ach jo, halucinogény sú sviňa ...

Borek @ 10.12.2014 19:38:33
yngwie3: Copak halucinogeny, ale když někde rozum kulhá na obě nohy, je i obyčejná domluva obtížná...

kali @ 10.12.2014 19:45:50
No jasně, páni kluci. Notujte si, jak libo.
Mám to zkopírované i s odkazem Borečka na úžasný youtube klip. Bye a pac a pusu.