Reakce na recenzi:

alienshore - @ 21.03.2015

Po deväťročnej pauze prichádza návrat kráľov melodického rocku a AOR – Toto. Kapela sa v podstate rozpadla a nebola funkčná, keďže David Paich mal aj zdravotné problémy a Steve Lukather to zase nemal záujem viesť osamote. Na základe silnej fanúšikovskej odozvy a prosieb sa nakoniec rozhodli, že to skúsia ešte raz a asi aj naposledy. Tomuto všetkému predchádzali vypredané koncerty a aj v samotných hudobníkoch vzplanul oheň pre tvorenie nových skladieb. Do zostavy prišiel na post hlavného speváka staronový Joseph Williams, ktorý je obľúbeným kvôli svojmu vysokému a pritom chlapčensky znejúcemu hlasu. Albumy ako Fahrenheit a Seventh One sú dôkazom jeho prvotriednych kvalít.

Toto taktiež starnú a tentoraz revidujú svoju kariéru a tvorbu. Robia to však s noblesou sebe vlastnou a s takými skladateľmi ako je Paich a Lukather nemôže vyjsť na trh priemerná nahrávka. Zobrali si niečo z prvotiny z roku 1978, klasickej IV a samozrejme aj z modernejších 90-tých rokov. Väčšinu speváckych liniek má na starosti Joseph Williams, ale doplňujú ho osviežujúcim spôsobom aj Lukather s Paichom. Predovšetkým Steve Lukather je ako spevák nesmiernym prínosom pre tento projekt a som rád, že si tu zaspieval v skladbách ako "Holy War", "21st Century Blues", "Unknown Soldier" a "Chinatown". V poradí trinásta študiovka XIV sa teda vracia ku koreňom ich hudby a predkladá typické veľké melódie, naleštenú bombastickú produkciu a špičkové hráčske výkony.

V podstate ničím až tak neprekvapí, ale kvalitou sa rozhodne nemôže porovnávať s podobne zameranými (a veľmi priemernými) albumami, ktorými je poslucháč doslova zavalený. To, čo robí ich hudbou výnimočnou je tu aj prítomné a môžeme to nazvať celé aj ako “toto-sound“. Paich a Lukather sú samozrejme tí, ktorí miešajú správny pomer melodiky, tvrdosti, pop-rockových melódií a nenápadné art-rockové plochy. Čo mi však tentoraz prekáža je bubeník Keith Carlock. Jeho štýl je zameniteľný s hocikým iným a nedáva skladbám nadstavbu, ktorú dokázali tak výrazne zastrešiť Jeffrey Porcaro a Simon Phillips. Myslím si, že Paich a Lukather mohli prehovoriť Phillipsa aspoň na nahratie bubeníckych partov. Verím tomu, žeby celá nahrávka bola ešte lepšia. Kvalitný a hlavne osobitý bubeník dokáže hudbu vždy posunúť o level vyššie, čo sa už neraz potvrdilo.

Prvých päť skladieb má veľmi energický ťah. Úvodná "Running Out Of Time" je typickým ráznym kompilátom ich štýlu a melodiky. Nasleduje výborná a rytmicky gradujúca "Burn". Skladba "Holy War" je presne to, čo ich preslávilo a je to jedna z najlepších vecí na albume. Z ďalších by som určite vyzdvihol Lukatherovu "21st Century Blues", melodickú bombu "Orphan" a taktiež aj veľmi peknú poctu nebohému Jeffreymu Porcarovi s názvom "Unknown Soldier (For Jeffrey)". Toto však majú v arzenáli aj krásne milostné piesne. Tie sú tu zastúpené v dvoch prípadoch – "The Little Things" a "All The Tears That Shine". Hlavne "The Little Things" je skutočne nádherná a tu sa Steve Porcaro opäť prejavil ako pán skladateľ (a spevák), ktorý má nefalšovaný cit pre ozajstný love-song, čo dokázal už aj predtým. "Chinatown" pripomína tvorbu Toto z roku 1978 kvôli svojmu soulovému zafarbeniu. Za najslabšiu beriem Williamsovu pieseň "Fortune", ktorá má síce pekné verzie, ale v refréne neprichádza efekt ktorý očakávam. Album uzatvára art-rocková kompozícia "Great Expectations" s celkom inteligentne rozvrstvenými inštrumentálnymi plochami a viachlasými vokálmi.

Mňa osobne album uspokojil a teším sa, že Toto je späť aspoň na istý čas. Neskrývam obdiv k tejto partii muzikantov, ktorá drží pokope ako rodina. Majú najvyrovnanejšiu diskografiu, ktorú som vôbec počul a ich talent pre tvorbu silných melódií je niečo, čo sa jednoducho nedá kopírovať, pretože sa s týmto darom musíte narodiť. Toto majú na konte buď skvelé alebo geniálne albumy. XIV je tentoraz skvelý ...