Reakce na recenzi:

alienshore - @ 23.03.2015

Progresívny rock sa stal počas svojej dlhej púte už akousi šablónou, podľa ktorej sa táto hudba tvorí. Niekto to robí lepšie, niekto horšie. Neal Morse patrí jednoznačne do tej prvej skupinky umelcov. Používa hudobný jazyk, ktorý vynašli kapely ako Yes, Genesis, Pink Floyd a mnohé iné. Čo mu však nemožno uprieť, je stále kvalitný skladateľský rukopis a podľa hlasu ho spoznáte aj o polnoci. To sú celkom dobré vyhliadky na to, aby mohol vydávať ďalšie a ďalšie zaujímavé projekty. Jedným z nich je aj The Neal Morse Band, v ktorej sa zišlo niekoľko skúsených muzikantov z art-rockového podhubia. Najviac udrie do očí bubeník Mike Portnoy, ktorý s Morseom vytvoril už akýsi dlhoročný tandem.

Oproti skvelému predošlému počinu Momentum došlo aj k nejakým maličkým zmenám. Primerane rázny zvuk pripomína niekedy hard-rock a cielene je do tejto polohy zakomponovaný aj hammond organ a rôzne klávesové registre. Zmeny sú však len malé, stále je to Neal Morse ako ho poznáme už niekoľko rokov. Zastrešiť svoje meno pod kapelu je vskutku dobrý nápad. Autor hudby je uvedený ako jeden celok, teda The Neal Morse Band, avšak je nadmieru jasné, že Morse je hlavným tvorcom nápadov a melódií. Jeho láska ku kapele The Beatles je očividná a ani tu nechýbajú typické harmónie, ktoré si človek môže zaspievať napr. aj pod sprchou. Teší ma fakt, že už nejaký ten piatok prestal tlačiť seba aj muzikantov do toho, aby za každú cenu hrali. Pochopil, že ľahkosť a nenútenosť je viac než inštrumentálny maratón. To však neznamená, žeby na albume chýbali klasické art-rockové plochy, na ktoré sa asi každý poslucháč teší.

Úvodná veľkolepo poňatá kompozícia The Call predkladá typické Morseove motívy a rytmické obmeny. Cítiť však v nej príval čerstvej hudobnej energie, ktorý sála aj zo samotného zvuku. S hard-rockovými prvkami sa chlapci pohrávajú v titulnej The Grand Experiment. Tretia skladba Waterfall mi pripomína svojou atmosférou Crosby, Stills & Nash a folk-rocková téma je veľmi osviežujúca. Modernejšie poňatá Agenda ma baví hlavne v rovine aranžérskej a taktiež vhodne vybratými zvukmi rôznych efektov.

Ocenenie – "najlepšia skladba albumu" pripadne samozrejme Alive Again. Neal Morse opäť zdokonaľuje svoje majstrovstvo na rozlohe takmer 27-minút. Kolosálna dĺžka však prekvapivo neubíja a kompozícia je mimoriadne prepracovaná, a tematicky aj celkom silná. Obsahuje všelijaké vyhrávky, sóla, zmeny tempa a pekné melodické linky. Najlepšia časť prichádza v 17-tej minúte, kde na seba púta pozornosť nádherná melódia v pomalšom rytme. Tento úsek však spieva jeden z členov kapely. Na vokálnych partiách sa podieľajú Gillette, Hubauer aj Portnoy, čo je samozrejme počuť takmer na celej doske.

Neal Morse je starý lišiak, ktorý dosť dobre vie, čo na jeho fanúšikov platí. Istej skupinke predkladá kresťansky zamerané albumy a progresivistom zase tieto art-rockové opusy. Môžeme donekonečna diskutovať o tom, či je jeho hudba taká alebo onaká. Morse je muzikant, na ktorého sa dá viac menej spoľahnúť a stále vie niečím zaujať, občas dokonca prekvapiť. Zatiaľ mu to všetko vychádza a The Grand Experiment je ďalší kvalitný zápis do jeho úctyhodnej diskografie.