Reakce na recenzi:

hejkal - @ 11.03.2015

Nechcem klamať, ale marí sa mi, že o kapele Ricordi D’Infanzia som sa dočítal v časopise Classical Rock, čo chvíľku vychádzal v češtine okolo roku 2000. Nuž som nelenil a jediný album Io Uomo pribudol na zoznam. Hoci je to kúsok, ktorý málokto spomenie, nieto, aby bol na vrchole rebríčkov majstrovských diel, jeho prirovnania k Uriah Heep alebo Deep Purple, čo sa váľajú po nete, ma utvrdzovali v tom, že to bude pre mňa to pravé. Konečne sa mi ho podarilo zohnať, nuž sa môžem o svoje čerstvé dojmy podeliť s Vami.

Tichý úvod skladby Caos dáva tušiť, že prím budú hrať Hammondky a samozrejme, gitara. I keď sú spočiatku tichulinké ako politik na výsluchu po zbavení imunity, napokon nastúpi sekaný rif a je jasné, že pôjde o hard rock. A veru má čosi z menovaných britských veličín. Klávesy dráždia silou tuberáckeho kašľa. Melodramatická pomalšia skladba Creazione dáva tušiť, v ktorej skupine nazvanej po literárnej postave našli hráči svoj vzor. L’Eden nasadzuje ráznejší úvod, po vzore Byronovej kapely sa spev prepadáva do ticha, kým sa zborovo odpichne, kto to má rád, ten sklamaný nebude. Skladba je miestami divokejšia ako Niagarské vodopády, čo si pohrávajú s chlapíkom ukrytým v sude. Asi nikoho neprekvapím, keď prezradím, že dramatické napätie kapela buduje kontrastom klavíra a krátkych vpádov hardrockových úsečných prvkov. 2000 anni prima je balada, ktorá sa v tomto stavebnom prvku vyžíva s presvedčením hedonistu. Určite pri nej autorská dvojica spozorovala tragický skon minimálne stredne veľkého mesta, tak je to miestami emočne našponované. Preghiera nevybočuje z radu, mňa ten taliansky preexponovaný prejav baví. Pochodový nástup Morire o non morire pripomína ťaživú chvíľku pred kolíziou dvoch znepriatelených armád, nečudo, že sa to po chvíľke zmení na peknú melu. A naliehavú rezničinu 2000 anni dopo právom radím k tomu naj, čo sa na albume nachádza. Finále, Uomo magia uomo, je rovnako svižné a ostré ako feferónka, vybrnkávané pasáže majú v sebe kus tajuplnej a zmrákajúcej sa nálady, slovom, je to paráda.

Celé dielo sa tvári ako koncepčné, nakoľko nerozumiem po taliansky, nijako mi tento rozmer nechýba. Ale je to poctivá hardrocková nádielka, nedá mi ju nepochváliť. Však skúste, ak Vás náhodou táto raritka dosiaľ obchádzala.

P.S. Bonusové dve strany jedného singlu (Two sides of the single single... to znie ako dobrý názov albumu) sú viac rádiovo prístupné, viac sa mi páči naliehavá Latte e rhum, ale ani gýčová cukrovinka Mani fredde ma vyslovene neuráža.