Reakce na recenzi:

alienshore - @ 06.11.2015

Počiatočná éra Spock's Beard ma až tak nezasahovala, až pokým Neal Morse neodišiel. Vtedy skutočne roztiahli krídla a zaleteli na miesta, kam by sa s Nealom nikdy v živote nedostali. Eponymný album z roku 2006 bol definitívnym dôkazom toho, že existencia Spock's Beard nebola závislá len od skladateľského umu Neala Morsea. Vo svojich radoch majú tentoraz ďalšieho výrazného frontmana Teda Leonarda a s ním naštartovali veľmi úspešnú fázu svojej kariéry, čo sa odrazilo v európskych aj amerických rebríčkoch predajnosti. Novinkový album The Oblivion Particle je z pohľadu autorstva asi najkontroverznejším počinom, keďže väčšinu skladieb má na svedomí ich externý skladateľ John Boegehold. Človek sa teda v duchu opýta sám seba, či je to ešte stále Spock's Beard? Odpoveď znie - rozhodne áno! Melódie a aranžmány majú tú istú neodolateľnú formu, na akú sme stále od nich zvyknutí už roky rokúce.

John Boegehold vedie kapelu aj modernejšími cestičkami a zachraňuje ich od kompozičného úpadku. Myslím si, žeby ich to inak hnalo k typickým art-rockovým klišé. Je sympatické, že pôvodní členovia netrpia komplexmi a uprednostňujú kvalitu, a nie narcizmus. Trochu ma mrzí, že Dave Meros rezignoval na písanie skladieb, keďže v minulosti prišiel s absolútne brilantnými číslami typu As Far As The Mind Can See alebo Edge Of The In-Between. Prekvapil však Ted Leonard, ktorý zložil Minion a Hell's Not Enough. Starí lišiaci Alan Morse a Ryo Okumoto vytvorili snáď asi jeden z najpôsobivejších songov The Center Line, a tým akoby potvrdili, že ešte majú stále čo povedať. Zvuk je tradične výborne spracovaný a vyžaruje do éteru pestré farby.

Spock's Beard sú prvotriedni muzikanti aj aranžéri. Týmto popisom by sa mohla honosiť väčšina tu prítomných skladieb. Úvodná Tides Of Time je ako jediná z autorskej dielne ich ďalšieho externého skladateľa Stana Ausmusa. Hneď udrie do uší krásne nazvučený bicí aparát a vynikajúca melódia. Inštrumentálna pasáž, kde sa prechádza z akustického motívu do plne elektrického je na zjedenie. V poradí druhá Minion je razantná predovšetkým v nádherne emocionálnom refréne. Podobne nápaditá je aj Hell's Not Enough a Ted Leonard evidentne má autorský rukopis, ktorý dokáže obohatiť tvorbu Spock's Beard. Pri krásnej retro záležitosti Bennett Built A Time Machine sa musím usmievať, pretože spev Jimmyho Keegana je proste očarujúci. Každá jedna skladba má konkrétny motív, tému, fantastickú melódiu a špičkové aranžmány. Nie nadarmo sú tam kde sú a konkurencia sa im bohužiaľ musí len prizerať z diaľky. Táto úvaha ma napadla pri počúvaní melodického supersongu The Center Line, na ktorý si drvivá väčšina kapiel ani len necvrkne. To Be Free Again a posledná Disappear obsahujú kopec rafinovaných inštrumentálnych plôch. Navyše Disappear mi pripadá ako pocta americkej kapele Kansas aj vďaka husliam Davida Ragsdalea.

The Oblivion Particle je ešte lepším dielom, než predošlý Brief Nocturnes And Dreamless Sleep. Zároveň je dôkazom toho, že Spock's Beard ako jedni z mála ešte môžu rozširovať teritórium art-rocku. Pri ich hudbe nebudú vrnieť blahom len postarší prog-rockeri, ale aj mladšie generácie. Spock's Beard nemožno podceňovať a budeme musieť s nimi počítať aj do blízkej budúcnosti. Ich jedinečná tvorba je jasnou klasikou žánru, no The Oblivion Particle nasadil tentoraz latku kvality poriadne vysoko.