Reakce na recenzi:

POsibr - @ 01.09.2017

Skupina s veľmi zaujímavým, no zato v maximálnej možnej miere pravdovravným názvom The Band, si renomé získala predovšetkým ako sprievodná kapela Boba Dylana. V roku 1968 vychádza ich debutový album s názvom Music from Big Pink (Big Pink je dom, v ktorom skladby vznikali). Mimochodom, ide o album, ktorý značne ovplyvnil Claptona a dokonca to bol jeden z faktorov jeho odchodu z legendárnych Cream (podľa jeho vlastných slov). Dokázala kapela vykročiť z tieňa amerického barda? Poďme sa na to pozrieť.

Album otvára pomalé, smutné blues v podobe TEARS OF RAGE. Krásna gitarohra zvoní emóciami a vokálnu štafetu odštartuje Richard Manuel. Je to precítené, nevtieravé a na úvod platne veľmi solídne. Vo veselšom a dynamickejšom duchu sa nesie TO KINGDOM COME, skladbu zdobí predovšetkým Robertsonovo záverečné sólo na gitaru, ináč sa jedná skôr o akýsi štandard, nič oslnivé, no neurazí. Pomalšia je tiež pieseň IN A STATION, opäť sa však nemôžem zbaviť dojmu akejsi, nazvime to, vaty. Miestami sa skladba akosi lenivo vlečie, cieľ v nedohľadne. Prvýkrát si zaspieva aj Rick Danko a to v ďalšom bluesovo nadýchnutom čísle, CALEDONIA MISSION. V skladbe sa pekne dopĺňajú gitara s pianom, práve miesta, kde sú tieto dva nástroje najzvučnejšie, držia skladbu nad priemerom. Striedanie pomalších pasáži s rýchlejšími je tu efektívne prevedené. Avšak najkrajšia vec prvej strany platne a vôbec celého albumu prichádza až teraz, THE WEIGHT. Americké country blues se vším všudy, Helm tu odspieval svoj majstrštyk (nezabúdam samozrejme ani na Danka, ktorý si tu zaspieva v druhom slede tiež). Podmanivá a emotívna skladba vysiela do mozgu projekcie amerického juhu, sedačky na drevenej terase a zapadajúceho slnka. Zaujímavé aj vzhľadom na to, že štyria z piatich pôvodných členov boli Kanaďania, z U.S.A. bol iba Helm (a práve ten to odspieval).

WE CAN TALK zbehne ani človek nevie ako, s organom tu čaruje Garth Hudson, jediný nespievajúci člen kapely Kapely. Smutnoveselý začiatok má LONG BLACK VEIL, jediná neautorská vec (z pohľadu členov skupiny) na albume. Vyzdvihnúť musím predovšetkým Dankov vokál, z ktorého priam sála emócia, miestami bolesť, potom nádej, zmierenie. Za organové intro v piesni CHEST FEVER by sa veru nemusel hanbiť ani Jon Lord a kladný dojem ešte umocňuje Robertsonova gitara. Veľmi dobrá skladba, na druhej strane platne jedno zo silnejších čísel a zároveň jednoznačne najrockovejšia vec na albume. Priaznivci organovej hudby a pasáží určite ocenia Hudsonove kvality. LONESOME SUZIE je balada, ktorá je nepochybne precítená, no mňa nijako extra neočarila. Smutný spev, v pozadí gitarka, no na môj vkus pridlhé a príliš melancholické. THIS WHEEL'S ON FIRE je skladba z pera Ricka Danka a Boba Dylana. Je to rock, osobne tam cítim slabší psychedelický nádych a to je asi tak všetko. Cítiť, že sa už blíži koniec. A aby smutných vecí na albume nebolo primálo, melanchóliou presiaknutá je aj záverečná dylanovka I SHALL BE RELEASED. Dôstojná rozlúčka s platňou, aj keď vokál mi príde miestami až príliš vysoko položený, akoby nasilu.

Aby som odpovedal na otázku, položenú v úvode recenzie, áno, The Band týmto albumom dokázali, že sú svojbytným a životaschopným hudobným telesom. Veľmi solídny debut, avšak miestami sa nemôžem zbaviť dojmu akejsi vaty, predovšetkým na prvej strane albumu. Ďalej mi nerežú niektoré baladické kúsky, najmä ich prevedenie (nie počet). Osobne by som kvôli Music from Big Pink určite neodišiel zo skupiny s Bakerom a Bruceom (nehľadiac teraz na medziľudské škrípanie). Celkový dojem mám pozitívny, ale zvláštny citový vzťah k albumu nemám (snáď iba k piesni The Weight). Čas hviezdičkovať - vidím to na 3,5 a tentoraz zaokrúhlim nadol, kvôli menovanému a aj vzhľadom na to, že ďalší album je v mojich očiach a ušiach určite lepší.