Reakce na recenzi:

DAVEe0731 - @ 22.02.2016

Tak, je to tu! Po relatívne dlhom čakaní, pretože od Dream Theater sme vždy boli zvyknutí, že nové počiny nám servírujú skoro so železnou pravidelnosťou každé dva roky, sme sa dočkali. Dá sa povedať, že už porušenie tohto nepísaného pravidla nám mohlo naznačiť, že si na nás títo progoví profesori pripravili niečo iné, na čo sme od nich za ich kariéru neboli zvyknutí a, v podstate, je to presne tak.

The Astonishing sa odlišovalo od všetkého ostatného už dávno pred tým, ako sa k nám vôbec dostalo, a to najmä relatívnym tichom pri tvorení celého diela, v podstate nejaké bližšie informácie sa objavili až ku koncu roka, a to tiež spôsobom zaujímavým, kde usporiadateľom parížskeho koncertu unikol na internet plagát na nasledujúce turné a už nebola iná možnosť, ako ísť s pravdou von. Následne na to bola spustená aj relatívne veľká marketingová kampaň, kde si ľudia mohli vyberať strany, na ktoré sa chcú pridať, avšak bez akejkoľvek vedomosti, o čo sa vôbec jedná. Postupne sa odkrývali postavy, mapa, neskôr medzi fanúšikov vypustili singel The Gift Of Music, ktorý bol nasledovaný songom The Moment Of Betrayal a oficiálny release bol stanovený na 29. januára 2016. Dokonca, Dreamovia si dali záležať a pripravili nám aj trailer na celý album, ktorým fanúšikov ešte viac nažhavili (v drvivej väčšine hudobne, výtvarná stránka bola, dajme tomu, nekonvenčná). Tak, zhrnuli sme si teda hlavné informácie, ktoré predchádzali vydaniu celej tejto rockovej opery. Áno, pri prvých informáciách, že sa jedná o rockovú operu, určite množstvo fanúšikov prehliadlo, resp. nedávalo tomuto popisu veľkú váhu, ale priatelia, je to jednoznačný opis toho, čo nám DT ponúkli. Poďme sa teda na tento materiál pozrieť trochu bližšie.

Dream Theater nám za svoju bohatú kariéru ukázali už množstvo ciest, ktorými sa na svojich jednotlivých počinoch vydali. Musím však povedať, že nikdy nás nevzali na cestu, ktorú nám predstavujú na The Astonishing. Ak sa v skratke povenujeme príbehu, jedná sa o opus, ktorý je rozdelený do dvoch aktov. Celý príbeh sa odohráva v ďalekej budúcnosti, konkrétne v roku 2285, v dobe, kedy neustály úbytok prírodných zdrojov, zneužívanie postavení, neustále sa rozširujúca korupcia viedli k návratu feudálnej spoločnosti. Nie je to budúcnosť, ktorú si, možno aj práve my, predstavujeme, je to skôr návrat do drsnej minulosti ľudskej spoločnosti. Chudobní sa stávajú chudobnejšími a bohatší bohatšími. Je viac ako jasné, že takýto systém povedie k revolúcii. Hlavným motívom celého albumu a prvkom k zlepšeniu života je hudba. Tú vedia produkovať len Nomaci (to sú tie guľaté potvory, ktoré sú aj na coveri). Avšak, nájde sa hrdina, božský dar hudby, ktorý povedie ľudí za vytúženým cieľom, a to, aby hudba zvíťazila nad zlobou dystopiánskej spoločnosti. Príbeh mal na starosti John Petrucci, ktorý sa mu venoval už od roku 2013, začal ho písať tesne po vydaní eponymného počinu. Síce sa v ňom nachádza nejaké to klišé, musím ale povedať, že je veľmi dobre prepracovaný, čo sa týka detailov jednotlivých postáv, opisov miest a pod. Poďme sa ale pozrieť na hudobnú stránku The Astonishing.

Treba hneď na úvod povedať, že chlapci nám ponúkajú mierne odlišný hudobný zážitok, na aký sme od nich boli zvyknutí. Čo sa týka mixu, kvality zvuku ako takého, opäť nie je absolútne čo vytknúť, zvuk je čistý, jasný, každý nástroj má svoj priestor a je jasne čitateľný, presne tak, ako sme si už od týchto pánov muzikantov za ich dlhú kariéru zvykli. Jasná zmena nastáva v celkovom pojatí štýlu, ktorým sa prezentujú. Vieme, že na albume hosťuje množstvo externistov, od zborov, rôznych doplnkových nástrojov až po kompletný Pražský Filharmonický Orchester. Celý tento ansámbl mal pod palcom David Campbell, ktorý sa pred oficiálnym vydaním nechal počuť, že to bol jeho najväčší projekt, na akom kedy pracoval. Je jasné, že dať dokopy priam monštruózny kolos ako je The Astonishing, muselo všetkých stáť neskutočne veľa úsilia a času. Nemyslím si ale, že by bol práve toto nosný prvok celého albumu, všetky orchestrálne a zborové pasáže majú svoje miesto, príliš nevyčnievajú, ale výborne dopĺňajú ústredné motívy. Najvýraznejší výkon určite podáva James LaBrie, ktorý ukazuje svoju životnú formu. Odspievať osem rozličných charakterov tak, aby bolo jasné, o koho sa práve jedná chce naozaj veľmi veľký cit a musím povedať, že to zvládol bravúrne a je to jeho najlepší vokálny album, aký sa mi od neho dostal do uší. Dá sa povedať, že všetky nástroje na albume sú podriadené celému príbehu, ktorý je tým hlavným, čo nám The Astonishing ponúka. Obrovský priestor dostáva Jordan Rudess, ktorý svojim krásnym zvukom piana odtiahne väčšinu melodických, pomalých pasáží. Samozrejmosťou sú perfektne vyskladané gitarové sóla, ktorých nie je až tak veľa, ako sme boli zvyknutí na predchádzajúcich fošniach, veľký priestor dostáva akustická gitara, čo mňa osobne vždy pohladí na duši. Rytmickú časť v podaní Johna Myunga a Mike-a Manginiho v podstate nemá zmysel ani hodnotiť, čo dokážu títo dvaja predvádzať „v pozadí“ celého diania je neskutočné. Odohrávať tempo 3 nástrojom naraz, to je doména práve služobne najmladšieho člena celej partie.

Celý opus nám začína elektronickou vecou v podaní NOMAC-ov, „The Descent Of The Nomacs“, po ktorej nasleduje prvá inštrumentálka „Dystopian Overture“. Hneď po vypočutí tejto skladby je jasné, kde sa budeme dve hodiny uberať. Sú tu použité hlavné motívy celého prvého aktu, zmeny nálad, melodické, hudobne pestré pasáže, ktoré pekne zapadnú do „The Gift Of Music“. Povedal by som, pomerne klasická dreamovina, s výborným refrénom, klasickým klávesovým a gitarovým sólom, na ktorú jemne nadväzuje gitarovo - klavírová baladka „The Answer“. „A Better Life“ je doprevádzaná klavírnym úvodom, kde sa nám nálada mení a nasleduje bonbónik „Lord Nafaryus“. Úžasné prepojenie jazzových prvkov, tanga, swingu, tieto momenty nemôžu nechať chladného žiadneho fanúšika prog - rockovej muziky. Pokračujeme skladbičkou „A Savior In The Square“, pre mňa je to taká Tuscany-ovka. Odľahčenie prichádza v podobe „When Your Time Has Come“, ľahký úvod, s pekným klávesovým motívom. „Act Of Faythe“ s „Three Days“ sú viac menej klasiky, kde druhá menovaná je mierna divočinka, s opäť perfektnou koncovou vyhrávkou. „The Hovering Soujorn“ je druhá NOMAC-ovská vložka, ktorej zvuk je nabasovaný až na maximum, ako na všetkých elektronických kúskoch. „Brother, Can You Hear Me?“, pinkfloydovská tematická vec, ktorej motív je jedným z ústredných na celom diele. Čo tu predvádza jediný Kanaďan za mikrofónom je naozaj prvá trieda. „A Life Left Behind“ nás mierne odfukuje do pokojnejších vôd, precítený spev spolu s typickým zvukom gitary a chytľavým refrénom z nej robia zaujímavú skladbu. „Ravenskill“ už opäť v sebe skrýva prvky temnoty, ktoré nám dokáže prezentovať práve DT, je nasledovaný výbornou, trošku rýchlejšou baladkou „Chosen“. „A Tempting Offer“ predstavuje jednu z tvrdších skladieb na albume, ktorá ale je zaujímavo vyskladaná so zaujímavým gitarovým refrénom. „Digital Discord“, v poradí tretia vsuvka v podaní NOMAC-ov. „The X Aspect“ je ďalšou Rudessovkou, krásna melódia, nemôžem si pomôcť, keď počujem túto vec, vždy si uvedomím, klavír je proste klavír a jeho spojenie s LaBrieho nádherným spevom v nižších polohách, ľudia, aj toto je ten pravý Dream!!! Ku koncu sa už pomaly posúvame k „A New Beginning“, kde opäť počujeme tú starú americko - kanadskú mašinu. „The Road To Revolution“ je záverom prvého dejstva, ktoré je tým pomalejším, melodickejším, pestrejším. Určite si niektorí pri počúvaní pomysleli, myslia, že je tu mnoho pomalých klavírových balád, niektoré skladby končia, ako keby sme sa už videli na konci celého albumu. Mne osobne to absolútne neprekáža, všetko je podriadené konceptu. Nájdeme tu množstvo nových postupov, hudobných prepojení do iných žánrov, nových zvukov a hlavne, hudobne veľmi zaujímavo opísané prostredie, v ktorom sa celý dej odohráva. Ešte poznamenám, s bookletom v ruke, čítaním textov, postáv a miest, kde sa daná skladby odohráva, dostáva tento disk úplne iný rozmer.

Posúvame sa teda do druhého. Začíname opäť inštrumentálnou „2285 Entre´acte“. Hneď od začiatku určite postrehneme, že druhý disk bude mierne odlišný, trochu tvrdší, menej rozprávkový ako jednotka. Cesta pokračuje k „The Moment Of Betrayal“, typická, pre každého pravého fanúšika určite jasná DT-ovka s výborným refrénom, rytmickými prechodmi aké naozaj poznáme už veľmi dôverne, skvelá vec. „Heaven´s Cove“ má ešte v sebe tvrdšie prvky po klavírnom úvode, pokračujeme „Begin Again“, kde sa už opäť, aspoň na chvíľu dostávame do tých jemnejších polôh. „The Path That Divides“, asi najväčšia jazda druhého disku, taká spomienka niekde na doby Six Degrees. Aby sme nazabudli, že NOMACs ešte stále ovládajú hudbu a jej počúvanie, nasleduje „Machine Chatter“. „The Walking Shadow“ mi zas mierne pripomína A Change Of Seasons, hneď od začiatku nadupaná, plná skladba, s výborným basovo - gitarovo - bicím zvukom. V danom tempe ešte pokračujeme na „My Last Farewell“, kde v závere sa už dostávame do pokojnejších polôh, pri „Losing Faythe“. Krásna klavírovka, jasne tematická, ktorá je vystupňovaná smerom k „Whispers On The Wind“ a „Hymn Of A Thousand Voices“, kde sa nám celý dej už pomaly začína preklápať k vytúženému víťazstvu hudby. „Our New World“, nádherná ukážka DT, s veľmi silným refrénom, už dlho sa mi nestalo, aby som si vyspevoval jednu a tú istú časť tak dlho, ako práve pri tomto songu. Takže, NOMACs nám, teda, končia svoju činnosť v „Power Down“ a ideme do finále v podobe „The Astonishing“. Výborné zhrnutie celej myšlienky, ktorú sa nám títo majstri svojho remesla snažili celé dve hodiny dostať do hlavy.

Musím povedať, že toto dielo nie je pre každého fanúšika tejto progmetalovej legendy. Ak ste patrili do skupiny, ktorá bola vždy očarená neskutočnými, štvorminútovými, na striedačku predvádzaným sólami, neviem, či je tento album práve pre Vás. Je potrebné si ale uvedomiť jednu vec, a to tú, každá kapela prechádza určitým vývojom, s rokmi, fošňami, ktoré postupne vychádzajú sa aj ich pohľad na život, muziku, témy, ktoré chcú prezentovať nám, fanúšikom, mení. Je potrebné oceniť, že sa odvážili vykročiť odlišným smerom, ako kráčali už na pár posledných albumoch. Zavítali do miernejších, viac progrockových vôd, s veľkým množstvom prepracovaných detailov, či už hudobných opisov prostredia, postáv a hlavných tém, s odkazmi na legendy v podaní Pink Floyd, či Yes. Dream Theater už tiež nie sú žiadni dvadsaťpäť roční mladíci. Práve to nám na The Astonishing predvádzajú a ponúkajú nám iný, možno mierne odlišný pohľad na umenie, ktoré nám chcú prezentovať. Ale pozor, len oni sú tí, ktorí rozhodujú o tom, kam sa uberú, ktorým smerom sa vydajú a čo nám ponúknu. Nemáme právo na to, aby sme hovorili, či prekročili hranice tvorby, že to už nie sú oni a pod. My len môžeme povedať, či sa nám ich momentálna cesta páči alebo nie. A mne sa teda páči sakramentsky!!!