Reakce na recenzi:

alienshore - @ 25.01.2016

Kapele Witchcraft sa dostalo v roku 2012 uznania od kritiky aj ich fanúšikov za album Legend, ktorý skutočne kvalitou ďaleko presahuje bežné stoner/doom-rockové výtvory. Preto sa opäť (ako vždy) očakáva, čo zaujímavé vzíde z ich dielne a či dokázali nadviazať aspoň nejako dôstojne na predošlý počin. Album Nucleus je teda na svete a v zásade sa jedná o veľmi odlišnú nahrávku, ktorá určitú časť publiku prekvapí a asi aj dosť nepríjemne.

Kým Legend bol silný v melódiách a dynamických plochách, tak jeho presným opakom je Nucleus. Ak si však odmyslím porovnávanie a budem brať Nucleus, ako konkrétny subjekt s vlastným hudobným životom, tak aj tak sa na určitých faktoch nič nemení. Nádherný začiatok Malstroem nabudí očakávania, ale nasleduje klasický doom-rock/metal, ktorý v podstate nezahreje dušu sabatológa, keďže tieto postupy a riffy boli už niekoľkokrát vyvarené v predošlých dekádach. Krátka skladbička Theory Of Consequence je však ešte horšia a navyše totálne nezaujímavá. Nasleduje singel The Outcast, ktorý patrí medzi to najlepšie na albume vďaka životaschopnej rytmike, peknej melódii a flautovým vyhrávkam.

Titulná "jazda" Nucleus počas celej dĺžky trvania neprináša žiadne nápadité motívy a ani zmeny tempa. Nič sa nemení ani pri ďalších skladbách. Je to stále tá istá forma využívajúca pomalé zádumčivé riffy a prvoplánovú tvrdosť. Žiadne sofistikované nápady tu nenájdete, len nudu a monotónnosť, ktorá doslova ubíja. Helpless znie napriek všetkému naozaj solídne, lenže má opäť pomalé tempo, no podfarbuje ju aspoň v iných tónoch akustická gitara. Breakdown je však ďalší pohrebný song megalomanského charakteru. Ako facka na prebudenie pôsobí ráznejšia a dynamickejšia Chasing Rainbows, ktorej pripadlo druhé miesto hneď po The Outcast.

Witchcraft majú nepochybne hudobný talent, ale redukcia zostavy im nepomohla. Spev Magnusa Pelandera je však stále veľmi charizmatický a vierohodný. Tentoraz, ale šliapli poriadne vedľa a ponúkli svojim dychtivým fanúšikom doom-rock/metalový bullshit. Ak si spočítam, že na ploche 73-minút som našiel až dve-tri dobré skladby, čo predstavuje zhruba asi 10-15 minút, tak je to naozaj úbohé. Celkom nerozumiem tomuto počinu a ani jeho filozofii, čo tým chceli povedať, ale hodnotenie sa odvíja aj od vyššie uvedeného pomeru. Presnejšie povedané na rozľahlej ploche sa v podstate nič nedeje a to je zásadná črta tohto albumu. Je dosť možné, že pri jeho počúvaní možno aj zaspíte kdesi na pohovke, čo na druhej strane padne dobre vášmu okoliu a oni môžu potichučky vypnúť váš prehrávač ...