Paradise Lost - Draconian Times (1995)
Reakce na recenzi:
alienshore - @ 03.04.2016
Paradise Lost je z určitého pohľadu zaujímavou kapelou, ktorá jednak pomohla definovať žánre ako death/doom a gothic-metal, no na druhej strane sa stali kontroverznými vďaka štýlovému kotrmelcu inklinujúcemu k tvorbe Depeche Mode. Prvá polovica 90-tých rokov bola však jasne metalová a albumy ako Gothic či Shades Of God dali ich hudobnému štýlu základ, z ktorého čerpali aj po ďalšie roky a dokonca aj vo fáze, keď sa vrátili k svojim koreňom. Icon bol vrcholom ich snaženia, no dávam prednosť Draconian Times kvôli sofistikovanej porcii rocku aj metalu s výbornými melodickými nápadmi.
Nick Holmes už nevykonáva growling a treba povedať, že čistejšie spievanie mu ide skvele. Drsnosť prejavu si však na tomto albume stále zachováva. Hudbu Paradise Lost tvoria predovšetkým Holmes a gitarista Greg Mackintosh, ktorý tu nádherne sóluje a čaruje rôzne vyhrávky. Z pohľadu zvukového sa podarilo uchopiť skladby tak, aby prenášali spektrum rôznorodých temnejších nálad a zneli pritom dostatočne tvrdo aj melodicky. Draconian Times je vôbec najúspešnejší album a veľa fanúšikov ho hodnotí ako najlepší v ich histórii.
Gothic-rock (ako jedna z odnoží alternatívneho rocku s interpretmi typu The Cure, The Mission alebo The Sisters Of Mercy) sa v 80-tých rokoch prejavoval aj napr. cinkavými gitarami, tajuplnou atmosférou a subtílnejším zvukom. Paradise Lost tie gitary pretvorili podľa svojich predstáv a na základe individuálnych hráčskych schopností predstavili vlastnú verziu gothic-rock/metalu. Klavírny motív a klávesové pozadie otvára úvodnú skladbu Enchantment, ktorá sa pretvorí v mysteriózne znejúcu hymnickú pecku. Hallowed Land je ďalšia strela do čierneho, kde výrazne spevné gitary vytvárajú nápaditý pátos. Vlastne každá z nasledujúcich skladieb ako The Last Time, Forever Failure, či tvrdšia Once Solemn obsahuje premyslenú melódiu a krásne aranžmány.
Shadowkings považujem za prvý vrchol kvôli dokonale sugestívnej melódii a špičkovému sólu Grega Mackintosha. Gitary pekne cinkajú u Elusive Cure a bicie sa zaujímavo pohrávajú s dynamikou. Druhý vrchol prichádza veľmi rýchlo s Yearn For Change a tu sú Paradise Lost dokonca kontaktne blízko v teritóriu progresívneho rocku. Shades Of God a Hands Of Reason sú klasické "doomovky" a s výraznejšou melodikou prichádza I See Your Face. Výborná pomalšia skladba Jaded prináša opäť ťahavé sóla s brilantným feelingom.
Draconian Times je v podstate nabitý až po okraj hitmi, teda skladbami s naozaj silnými melodickými linkami. Paradise Lost totálne prekročili tieň akejsi doom/gothic-metalovej kapely a priniesli opus, ktorý doteraz neprekonali a ani od iných podobne ladených kapiel som nič tak sofistikované nepočul. Za celkovou kvalitou sa skrýva vynikajúca produkcia, ktorá vniesla do ich tvorby rôzne farby a zvukové finesy. Draconian Times má stále aj po rokoch čo ponúknuť a podnecuje k jeho bádaniu aj ďalšie generácie fanúšikov.