alienshore - @ 03.04.2016 | #

Paradise Lost je z určitého pohľadu zaujímavou kapelou, ktorá jednak pomohla definovať žánre ako death/doom a gothic-metal, no na druhej strane sa stali kontroverznými vďaka štýlovému kotrmelcu inklinujúcemu k tvorbe Depeche Mode. Prvá polovica 90-tých rokov bola však jasne metalová a albumy ako Gothic či Shades Of God dali ich hudobnému štýlu základ, z ktorého čerpali aj po ďalšie roky a dokonca aj vo fáze, keď sa vrátili k svojim koreňom. Icon bol vrcholom ich snaženia, no dávam prednosť Draconian Times kvôli sofistikovanej porcii rocku aj metalu s výbornými melodickými nápadmi.

Nick Holmes už nevykonáva growling a treba povedať, že čistejšie spievanie mu ide skvele. Drsnosť prejavu si však na tomto albume stále zachováva. Hudbu Paradise Lost tvoria predovšetkým Holmes a gitarista Greg Mackintosh, ktorý tu nádherne sóluje a čaruje rôzne vyhrávky. Z pohľadu zvukového sa podarilo uchopiť skladby tak, aby prenášali spektrum rôznorodých temnejších nálad a zneli pritom dostatočne tvrdo aj melodicky. Draconian Times je vôbec najúspešnejší album a veľa fanúšikov ho hodnotí ako najlepší v ich histórii.

Gothic-rock (ako jedna z odnoží alternatívneho rocku s interpretmi typu The Cure, The Mission alebo The Sisters Of Mercy) sa v 80-tých rokoch prejavoval aj napr. cinkavými gitarami, tajuplnou atmosférou a subtílnejším zvukom. Paradise Lost tie gitary pretvorili podľa svojich predstáv a na základe individuálnych hráčskych schopností predstavili vlastnú verziu gothic-rock/metalu. Klavírny motív a klávesové pozadie otvára úvodnú skladbu Enchantment, ktorá sa pretvorí v mysteriózne znejúcu hymnickú pecku. Hallowed Land je ďalšia strela do čierneho, kde výrazne spevné gitary vytvárajú nápaditý pátos. Vlastne každá z nasledujúcich skladieb ako The Last Time, Forever Failure, či tvrdšia Once Solemn obsahuje premyslenú melódiu a krásne aranžmány.

Shadowkings považujem za prvý vrchol kvôli dokonale sugestívnej melódii a špičkovému sólu Grega Mackintosha. Gitary pekne cinkajú u Elusive Cure a bicie sa zaujímavo pohrávajú s dynamikou. Druhý vrchol prichádza veľmi rýchlo s Yearn For Change a tu sú Paradise Lost dokonca kontaktne blízko v teritóriu progresívneho rocku. Shades Of God a Hands Of Reason sú klasické "doomovky" a s výraznejšou melodikou prichádza I See Your Face. Výborná pomalšia skladba Jaded prináša opäť ťahavé sóla s brilantným feelingom.

Draconian Times je v podstate nabitý až po okraj hitmi, teda skladbami s naozaj silnými melodickými linkami. Paradise Lost totálne prekročili tieň akejsi doom/gothic-metalovej kapely a priniesli opus, ktorý doteraz neprekonali a ani od iných podobne ladených kapiel som nič tak sofistikované nepočul. Za celkovou kvalitou sa skrýva vynikajúca produkcia, ktorá vniesla do ich tvorby rôzne farby a zvukové finesy. Draconian Times má stále aj po rokoch čo ponúknuť a podnecuje k jeho bádaniu aj ďalšie generácie fanúšikov.

Snake @ 04.04.2016 18:04:54 | #
Paradise Lost jsem sledoval od debutu po rok 1995, ale potom jsem je pustil ze zřetele. Teď jenom žasnu, kolik už mají na kontě alb...

Těžko soudit, musel bych si to znovu připomenout. Třeba boxík The Gathering jsem si koupil, ale tenhle ztracenej ráj už mě nějak neláká. Ovšem ty vzpomínky na dobu před pětadvaceti lety jsou pěkné ;) Dík za recku.