Reakce na recenzi:

hejkal - @ 16.08.2023

Na album The Prelude Implicit som napísal nadšenú recenziu krátko po vydaní, text zmizol v nenávratne, nuž som sa po čase k tomuto albumu vrátil a pokúsim sa s odstupom vyjadriť, čo k nemu cítim.

Netajím sa tým, že Kansas pre mňa skončili koncertným albumom Two For The Show (1978), ktorý je geniálny a zavŕšil to, čo mám na tejto skupine rád. Následné pokusy o preniknutie do jej diela ma v lepšom prípade sklamali, v horšom znechutili. A tak som kapelu vypustil z mysle, až sa zrazu zjavil album The Prelude Implicit. Písal sa rok 2016, z kapely odišli prakticky všetci kľúčoví pôvodní členovia, ostali len bubeník Phil Ehart a gitarista Rich Williams. S basákom Greerom, ktorý je s kapelou od roku 1985, najali nové tváre – speváka a klávesáka Ronnieho Platta, huslistu Davida Ragsdalea a gitaristu Zaka Rizviho a viete čo? Dokázali nemožné! Vrátili hudbe Kansas jej tvár, pečať a podstatu. Samozrejme, ako to už býva, šlo o výnimku z pravidla, keďže album The Absence Of Presence (2020) dokázal akurát toporne kľačať pri nohách tohto titulu, napodobujúci a zúfalo sa snažiaci predstierať, že nie je fádny. Neúspešne. Ale to je iný príbeh.

The Prelude Implicit znie, akoby ho nahrala mladá svieža kapela, navyše, v pôvodnej zostave na vrchole kariéry. V desiatich skladbách to vrie melodickými nápadmi, inštrumentálne party sú hutné, nechýbajú ostré husle a ešte aj spevák má v sebe kúštik kansasovskej familiárnosti. Od prvých tónov With This Heart je mi jasné, že hudobníci nie sú ničím zväzovaní, prirodzene vrhajú do éteru muziku, ktorá je rocková, poslucháčsky vľúdna a pritom dostatočne pestrá, aby ju dnešné rádiá s hrôzou ignorovali. Jasné, že najviac ma oslovujú ráznejšie rockové momenty (Rhythm In The Spirit). Tie baladické nezaostávajú (Refugee), dokonca aj monumentálne kúsky sa nájdu (The Voyage Of Eight Eighteen), nuž niet veľmi o čom. Je to skrátka skvelá muzika.  

Dĺžka nepresahujúca hodinu albumu tiež prospela, neduh zvaný „nekonečná kompozičná impotencia“ sa kapele v tomto prípade vyhol. Aby som to uzavrel, za posledných desať rokov je album The Prelude Implicit jedným z tých lepších, ktoré som počul. Výborný kúsok, rád ho počúvam aj po rokoch, obstál u mňa v skúške času.