Reakce na recenzi:

alienshore - @ 16.07.2016

Som rád, že ešte vznikajú nové prog-rockové kapely, ktoré neprichádzajú na hudobnú scénu len s typickou pózou typu "my hráme art-rock 70-tých rokov, lebo sa cítime byť umelcami". Nick Beggs začínal v 80-tých rokoch ako basák a frontman popových Kajagoogoo, teda vyšiel z dekády, kde sa ctila skladba o rozlohe štyroch až piatich minút. Jeho skupina The Mute Gods prenáša túto formulku do moderne poňatého prog-rocku, ktorá je v tomto prípade pocitovo blízka tvorbe Stevena Wilsona. S tým rozdielom, že Beggs sem vniesol aj silné extrakty pop-rocku, ktoré pôsobia ako balzam na dušu.

Prísť s takouto vymakanou kolekciou už hneď na debutovom albume sa nemusí vždy vyplácať, ale verím, že Nick ešte nevyužil všetok svoj ukrytý potenciál. Album Do Nothing Till You Hear From Me je vypiplaný nielen v rovine aranžmánov či melódií, ale aj produkčne. Dá sa povedať, že táto trojica trafila klinec po hlavičke a vypĺňa v prog-rocku priestor, ktorý je žalostne takmer prázdny.

Vložíme teda CD do prehrávača a už prichádza titulná Do Nothing Till You Hear From Me, ktorá doslova ovalí poslucháča nádherným refrénom. V nasledujúcej Praying To A Mute God si kapela dovolila v jednej časti zaexperimentovať. Veľmi sebaisto pôsobí aj jemná Nightschool For Idiots a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Beggs nám v podstate ponúka hudbu s jasnými kontúrami a zaujímavým rukopisom. Je za tým pomerne vysoký stupeň profesionality, keďže všetci traja borci to v inštrumentálnych výletoch dávajú jasne najavo. Skladbička Last Man On Earth patrí medzi tie vrcholné vďaka krásnej pomalšej melódii a kvalitatívne k nej môžem priradiť napr. expresívnu Feed The Troll, ktorá je zase pocitovo na opačnom konci.

Melancholické nálady v Strange Relationship a Swimming Horses sú silné, ale po nich nasleduje energická Mavro Capelo, ktorá iste poteší priaznivcov tvrdšej podoby Porcupine Tree. Aj tu dokazuje Marco Minnemann, že je nielen bubenícky virtuóz, ale že dokáže pracovať v prospech celej kapely. Posledná citlivejšie poňatá Father Daughter je duet medzi otcom a dcérou. Pekné rodinné zakončenie, ktoré nie je vôbec trápne, ale naopak veľmi efektné.

Pokiaľ vás tvorba Stevena Wilsona baví, tak určite The Mute Gods neskúšajte ignorovať. Prišli by ste o kus kvalitnej muziky. Mňa osobne toto presvedčilo viac, než samotný Wilson so svojimi sólovými projektmi. Beggs totižto nezabudol (v klasickom prog-rocku) na podstatnú vec a tým je zmyselná melodickosť podporená triezvou inštrumentáciou. Podstata sa ukrýva v jednoduchšom a maximálne účinnom vyjadrení emócií, nie v bezbrehom filozofovaní, ktoré tak či tak zavedie každého muzikanta do slepej uličky. Jednoznačne debut roka!

Hodnotenie: 4,5