Reakce na recenzi:

alienshore - @ 09.08.2016

Švédsky maestro elektrickej gitary vydal svoju ďalšiu neo-klasickú nálož s názvom World On Fire a na prednej obálke je opäť vyobrazený ako gitarový boh. Nuž, duchaplné komentáre si tentoraz odpustím. Ak zájdem trochu do minulosti, tak diela ako Relentless a Spellbound boli jednoducho slabé až zlé. O tomto aktuálnom počine som čítal viacero recenzií a pasovali ho za jeden z najhorších v jeho diskografii. Tak som sa rozhodol vypočuť, že čo to za hrôzu zase ten Yngwie vydal.

Až taká katastrofa to nie je ako páni publicisti píšu. OK, zvuk je naozaj príšerný, v tomto smere súhlasím (počúvať sa ale dá). Avšak Malmsteen trochu otočil kormidlo a začal viac premýšľať. Na sólach je to jednoznačne počuť. Obsahujú totižto fragmenty a motívy, za ktoré jednotlivé kompozície môžete uchopiť. Sú tu tri spievané kúsky – titulná World On Fire, Lost In Machine a vynikajúca Soldier. Všetky s relatívne dobrou melodikou, čo je prekvapujúce.

Vrchol tvoria inštrumentálne kompozície. Nič nové tu síce nie je, ale niečo ma na tejto kolekcii nesmierne baví. Je to silná inšpirácia vážnou hudbou. Sóla sú tentoraz viac konštruované a menej onanistické. To, čo Yngwie zahrá je až neuveriteľné a na poli neo-klasického metalu by ste lepšieho nenašli. Najviac mi imponujú skladby Top Down Foot Down, No Rest For The Wicked, Duf 1220 a čarovná melodická suita Nacht Musik. Baroko a klasicizmus sú najčastejšie preberané témy jeho sólovej hry. Ako inovátor gitarovej techniky je stále neobyčajne precízny a sofistikovaný.

Yngwie je však niekedy nepriateľom aj pre seba samého, čo je na škodu. Stačilo si len zaobstarať šikovného producenta, ktorý by podchytil zvuk, taktiež nahrať kvalitnejšie bicie a tento album by rozmetal akékoľvek pokusy o metalovú neo-klasiku. Materiál je výborný, ale viacero poslucháčov sa cez zvuk asi nepreklenie. Mňa však nahrávka presvedčila v tom, že Yngwie ešte nestratil schopnosť niečo plnohodnotné vytvoriť.