Reakce na recenzi:

alienshore - @ 23.01.2017

Nie som veľmi fanúšik Blackfield. Ich hudba mi pripadala taká suchá občas a príliš melancholická. Sympatické na nich však je, že to nie je taký ten vypelichaný snobský prog, ale spojenie alternatívy, popu a art-rocku. Po albume IV to vyzeralo na koniec, keďže Steven Wilson sa chcel plne venovať svojim sólovým projektom. Je tu však číslo päť a hneď na začiatku roka som dostal skvelý, ba priam až geniálny príklad toho, čo sa stane keď do hudby plne nasadíte melodiku a emócie s nimi spojené.

Je jasné, že Blackfield chcú hrať vyššiu hru. Aviv Geffen ako hlavný skladateľ však nechce tvoriť banálny pop. Albumom V trafil (na moje prekvapenie) presne do čierneho. Nie je jednoduché dať dokopy skladby ako sú tieto. Fungujú nielen oddelene, ale aj ako celok a dotvárajú charakter celého diela. Začína sa predohrou A Drop In The Ocean s takmer filmovou koncepciou. Prvý spievaný song Family Man je taký štandard v štýle Blackfield. Od How Was Your Ride? sa však začínajú diať vskutku zaujímavé veci.

Skladby sú bohaté na pocity a subtílnejšie aranžmány skôr dokresľujú konkrétnu myšlienku. V podstate každá z nich má hlavu a pätu. Začína sa verziami, ktoré navnadia a všetko vytreskne v skvostných refrénoch. Presne tak si to predstavujem. Obzvlášť druhá polovica albumu je doslova úžasná so skladbami ako Lately, October, The Jackal či Lonely Soul. Inštrumentálka Salt Water má opäť filmový charakter a pripomína mi to vzdialene song 714 od Wishbone Ash. Záverečné minúty patria nádherne naspievanej From 44 To 48. Všetko sedí na svojom mieste, nič pretŕča a pôsobí to navyše prirodzene bez akýchkoľvek kŕčov.

Prekvapuje ma, že práve Blackfield nahrali takýto album. Nič lepšie som od nich zatiaľ nepočul. Konečne dosiahli to, o čo sa asi celý čas snažili. Toto sa skutočne dá brať vážne ako umenie, ktoré hovorí ľudskou rečou. Pôvodne som chcel dať o trochu menej, ale toto dielo ma natoľko nadchlo svojou ultimátnou krásou, že nakoniec dávam všetko čo sa dá.