Reakce na recenzi:

hejkal - @ 11.02.2011

V roku 1994 som sa začal vážnejšie zaoberať myšlienkou venovať sa hudbe a postupne som sa preorientovával na otcovu „starinu“. Nepamätám si už názov stanice, ale v rádiu v jednej relácii predstavili nový album BBM. Mne sa skladba Glory days zapáčila, avšak môj otec, neoblomný fanúšik a obdivovateľ Cream, z toho takmer vyskočil z kože. Vtedy som si asi prvý raz seriózne uvedomil, čo pre rockového nadšenca znamenalo žiť v komunizme. Gary Moore a rytmika Cream, to bola udalosť! Bratranec si kúpil cédéčko a veľmi rýchlo jeho kópie zaplavili celú rodinu.

Už na úvod poslucháča omámi zvuk. Gary Moore sa vyžíva v nemalom diapazóne správne vykreslenej gitary, tu sa kváka, tam sa „žhaví“, inde sa zasa zastreto rozlieva do okolia. Jack Bruce je tradične neopakovateľný, Baker sa viac orientuje na udržovanie rytmu, jeho kotlové maniere sa zjavia iba občas, ale o to viac potešia (Glory days, Why does love (have to go wrong)). Reminiscencie na Cream sú nevyvrátiteľné, striedajú ich bluesové „Mooreovky“ (Can’t fool the blues, I wonder why (are you so mean to me)) a celé je to strašne fajn.

Kde to má šliapať, tam to šliape (Waiting in the wings, City of gold...), kde to má snívať, tam to sníva (Where in the world, Naked flame, Wrong side of time). Osobitne sa zmienim o skladbe Glory days, pretože má „White room“ úvodnú znelku, celá skladba vyžaruje neuveriteľné množstvo energie, pozitívnej nálady, a preto ju mám z celého albumu najradšej.

Na tomto diele som, dá sa povedať, vyrástol, takže má v mojom živote špeciálne miesto a je škoda, že nikdy nedošlo k pokračovaniu.

P.S. Stanica WDR dávala raz dávno celú noc koncertný dokument Rockpalast na tému Jack Bruce a nejaké skladby sa tam zjavili aj v tejto zostave, pamätám si White room, vôbec by mi nevadilo, keby BBM opäť hrali naživo.