Moore, Gary - BBM - Around the Next Dream (1994)
Reakce na recenzi:
alienshore - @ 28.04.2014
Na úvod začnem asi tak, že blues-rock naozaj nie je môj šálok kávy. Výnimky sa však nájdu a nie je ich zase až tak málo. Kapely, ktoré hrali zaujímavú a invenčnú formu tohto subžánru by sa našlo v historickej studnici naozaj veľa. Jedna z nich bola určite aj slávna skupina Cream, ktorá predstavila svetu niečo ako progresívny blues-rock. Toto legendárne power-trio zanechalo na hudobnej mape dosť výraznú stopu a v 70-tých rokoch sa objavilo nespočetné množstvo kapiel, ktoré sa viac či menej úspešne snažili nadviazať na ich odkaz. Jack Bruce aj Ginger Baker sa po rozpade Cream vybrali kľukatými cestičkami a ich mená sa objavili na rôznych projektoch. Vlastne si obaja vyskúšali počas aktívnej hudobnej kariéry nielen blues-rock, ale aj jazz-rock a rôzne formy rockovej hudby. Jack a Ginger majú jednoznačne hľadačského ducha a som nakoniec rád, že sa Eric Clapton tohto projektu nezúčastnil, pretože (pri všetkej úcte) už dávnejšie mu je tvrdšie ladený rock nejako cudzí.
Gary Moore je môj "ultimate guitar hero" a jeho osobnosť dala albumu Around The Next Dream ten správny kvalitatívny rozmer. V podstate je aj väčšinovým skladateľom, čo je skôr paradox lebo s týmto nápadom prišli práve Bruce a Baker. Moore vniesol do tohto projektu zdravú rockovú dravosť a razanciu, ktorá mu bola vždy vlastná nielen v hard-rockových časoch, ale aj v jeho čisto blues-rockovej perióde. Krátkodobá kapela BBM mala za úlohu oživiť odkaz kapely Cream, no ani v najmenšom nezabudli na to, že sa píše rok 1994. Opäť sa jedná o krásne spojenie nostalgie za časmi minulými a modernejšej nahrávacej technológie, čo teda vôbec neublížilo hudbe ako takej. Album je podľa mňa niečo ako pokračovanie tvorby Cream s jedným novým členom. Bruce a Baker našli v sebe opäť tú neopakovateľnú súhru, ktorá ich preslávila a Moore im dodal presne to, čo obaja potrebovali.
Čarovný úvod v podobe Waiting In The Wings ako keby vypadol z repertoára skupiny Cream. Mooreova kvákavá gitara a naliehavý Bruceov spev má skutočne delikátnu atmosféru. Ak niečo naozaj vybočuje, tak je to určite track číslo tri Where In The World, kde dominuje Mooreov skladateľský štýl. Táto balada však patrí medzi skutočné perly, ktoré dokážu stvoriť asi len tí najlepší z najlepších. Gary Moore si zaspieva aj v ďalších skladbách ako napr. Can't Fool The Blues, Glory Days, Naked Flame či I Wonder Why (Are You Mean To Me?). Práve Glory Days je ďalšie parádne číslo a totálna reminiscencia na tvorbu Cream. Pozoruhodnou kompozíciou je nepochybne aj najdlhšia Why Does Love (Have To Go Wrong). Jack Bruce ju odspieval spôsobom sebe vlastným a dal jej krásne zádumčivý blues-rockový šmrnc. Jeho hlas ozdobil aj poslednú takmer barovo znejúcu Wrong Side Of Town a považujem to za veľmi príjemné ukončenie albumu.
A teraz tie "nešťastné" bonusy. Naozaj nemám rád, keď je na remastrovaných albumoch kopa nepotrebných a nezaujímavých bonusov, ktoré len kazia podstatu klasického rockového diela. Tentoraz to ale nie je tento prípad. Hneď prvý bonus Danger Zone je veľmi podarený aj kvôli výbornému riffovaniu a sólovaniu Garyho Moorea. World Keeps On Turning zložil pôvodne bluesový gitarista s spevák Peter Green, čo je v podstate jeden z najväčších Garyho vzorov. Živé skladby Sitting On Top Of The World (nahrali ju aj Cream na albume Wheels Of Fire) a I Wonder Why (Are You So Mean To Me?) sú celkom fajn a celkový čas albumu sa tak predĺžil až na kolosálnych 77 minút, ale dá sa to zvládnuť celkom v pohode.
Myslím si, že je obdivuhodné s akou doskou prišli a ako pomerne ľahko nadviazali svoje korene. Určite by sa našlo veľa zarytých vyznávačov tvorby Cream, ktorí by odsúdili tento projekt ako málo invenčný či nezáživný. Mám však iný pohľad na tieto veci a som rád, že po vydaní albumu opäť aspoň na chvíľu zažiarili na hudobnej scéne mená ako Jack Bruce a Ginger Baker. Škoda, že projekt nemal pokračovanie pretože schopnosti týchto pánov sú na prvotriednej úrovni. Pre mňa je to ďalšia pekná spomienka na zosnulého Garyho Moorea, ktorý to už nikdy viac na koncertnom pódiu neroztočí (R.I.P.). Mimochodom obal s Gingerom Bakerom je priam na zahryznutie. Hodnotenie 4,5 hviezd.