Reakce na recenzi:

alienshore - @ 06.03.2016

Muzikanti, teda tak slávni a uznávaní ako Gary Moore, to majú niekedy naozaj ťažké. Za svoju kariéru si vyskúšal melodický hard-rock aj blues-rock, obidva štýly po svojom. Dark Days In Paradise je trochu mimo tento obzor, aj keď nie až tak úplne. Je to začiatok experimentovania a hľadania nových ciest. Dlho to netrvalo a skončilo to albumom A Different Beat, ktorý obsahoval množstvo elektronických prvkov. Rok 1997 bol však pre Garyho zjavne odlišný a plný zmien. Na hudobnú scénu vstúpil s novým imidžom a novým pohľadom na rockovú hudbu.

Príklon k britskej alternatíve a power-popu je naozaj nečakaným elementom v Mooreovej tvorbe. Nečudo, že album dosiahol horšie predajné výsledky a aj recenzenti ho vtedy prijali ako silne kontroverzný počin. Elektronické pozadie, ktoré dotváralo celkový sound a rytmiku nemalo pre tradičných fanúšikov hard-rocku a blues-rocku ten správny efekt. Avšak pod touto alternatívno-elektronickou maskou bilo skutočné srdce multi-talentovaného rockera a gitaristu, ktorý svoje korene nezaprel ani s touto nahrávkou.

Textová náplň odráža povahu jednotlivých skladieb. Neviem, čo sa v tej dobe dialo s Garym Mooreom, no jeho texty sú plné sklamania z partnerskej lásky a života. Otázky, ktoré sú tu prítomné si kladú mnohí, no odpovede neprichádzajú a ani neprídu, pokiaľ si človek nezloží z očí svoje ružové okuliare. Našťastie sa v aranžmánoch neznížil k boľavému sentimentu, ale vkročil do teritória, ktoré bolo pre neho nepoznané. Napriek silne introvertnému charakteru je hudba plná nosných motívov a výborných gitár. Nie takých ako z čias 80-tých rokov alebo z bluesovej éry začiatku 90-tých rokov. Jednoducho trochu iné, ale stále originálne a nesúce pečať Garyho Moorea.

Odkazy na geniálnu kapelu Cream sme si mohli vypočuť už v projekte BBM (Bruce, Baker, Moore), no Dark Days In Paradise sa opäť prikláňa k týmto prvkom a podobnosť určite nie je čisto náhodná. Niektoré melódie naozaj v mnohom pripomínajú Jacka Brucea a jeho nezameniteľný hlas. Gary Moore je na rovnakej frekvencii, čo sa týka cítenia a tak si tieto lahôdky môžete vychutnať napr. aj v mierne psychedelicky poňatých One Fine Day alebo Afraid Of Tomorrow. Pokiaľ už mám spomenúť vrcholné skladby, tak sú nimi nádherná balada I Have Found My Love In You s typickou emocionálnou gitarovou kresbou alebo ďalšia tentoraz power-balada Like Angels s parádnym kvákavým sólom na konci.

Gary Moore však na blues nezabúda a je zakomponovaný na albume v rôznych formách. Najviac je blues-rock prítomný v Cold Wind Blows, kde sa výrazne dostáva k slovu aj vkusná elektronika. Slabý článok je zbytočné hľadať. Všetko sedí na svojom mieste a pomaly sa dostávame k ďalším nápaditým piesňam. What Are We Here For? má opäť psychedelický opar s orientálnymi motívmi. Veľmi pekná je aj pomalšia Always There For You s klavírnymi linkami a elektronickým sprievodom. Ducha The Beatles cítiť vo Where Did We Go Wrong? a ďalšie fantastické sólo je viac než isté. Autobiografická Business As Usual je maximum, čo Gary na tomto diele predviedol. Pomaly sa rozvíjajúca myšlienka vytreskne do zrýchlenia a sólo spolu s orchestrálnymi vsuvkami je najsilnejším momentom albumu. Na koniec zaznie už len krátka Dark Days In Paradise v štýle bossa nova!

O bolesti sa spieva naozaj ťažko, preto je aj celý album horkejším sústom. Ak pochopíte o čom Gary Moore vlastne točí a čo chcel hudbou povedať, tak zistíte, že toto je citový vodopád, z ktorého vyžaruje čistá úprimnosť. Za celú jeho kariéru sa mu nepodarilo nahrať nič progresívnejšie ako Dark Days In Paradise a to predovšetkým z hľadiska aranžmánov. Gary Moore niekoľkokrát potvrdil, že je skutočný muzikant a skladateľ, ktorý nepotrebuje vykrádať svoju minulosť. Dark Days In Paradise patrí medzi to najzaujímavejšie v jeho diskografii a práve tu ukázal, že rock sa dá hrať naozaj na rôzne spôsoby bez straty vlastnej identity.