Reakce na recenzi:

alienshore - @ 12.09.2017

Go Prešov Go! – človek by nadšene skríkol. Ak je na tomto meste niečo pozitívne, tak je to hudba (a niekedy mám pocit, že len hudba ...) a kapely, ktoré odtiaľto vzišli a presadili sa nielen na slovenskej scéne. Jazzoví AMC Trio, sólová tvorba Kataríny Knechtovej, alternatívno-rockoví Papyllon, jazz-rockový gitarista David Kollar a teraz aj prog-rockeri Temple. To všetko sú interpreti z Prešova, ktorých albumy sa môžu porovnávať aj so zahraničnou produkciou (a v podstate aj so špičkou) v daných žánroch. Chuť dokázať niečo v živote je pre niektorých ľudí natoľko silná, že prekonávajú zábrany a bariéry, s ktorými v tomto meste bojujú a prežívajú ich každý jeden deň.

Skoro v každom mestečku, ako aj v Prešove, sa nachádza skupinka progerov, resp. fanúšikov progresívneho rocku. Kapela Temple je nepochybne splnením takého ich sna, aby aj tu u nás (myslené v Prešove) bolo niečo kvalitné a konkurencieschopné aj so zahraničnými formáciami. Členovia Temple však majú nepochybne aj dobrý vkus, o čom svedčia aj skupiny, ktoré uvádzajú ako svoje hlavné vzory, t.j. Dream Theater, Periphery, Disperse, Porcupine Tree, Steven Wilson, David Maxim Micic.

Album Contrasting Emotions nie je staromilským dielom (čiže niečo ako kópia art-rocku 70-tých rokov), ale naopak moderne znejúcim a s výraznejším melodickým prístupom, ktorý je pre slovenskú náturu sebe vlastný. Komplexný formát progresívneho rocku s metalovým poťahom je štýl, v ktorom sa Temple vidí a zjavne im to aj náramne pristane. Martin Tomášik ako hlavný skladateľ a gitarista má dosť dobre precvičené niektoré party od Johna Petrucciho, čo je z niektorých skladieb evidentné. Zvuk je solídny a všetci si boli asi dobre vedomí toho, že bez kvalitnejšieho zvuku je vydanie debutového albumu absolútne zbytočné. Prog-rock bez tejto veci totiž stráca svoj význam, keďže si potrpí na zvukovú čistotu.

Úvodná Reborn cituje v aranžmánoch Dream Theater, ale je naozaj slušne spracovaná aj po melodickej stránke. Mojim favoritom je hneď nasledujúca a takpovediac hitovejšie poňatá Leave Me Alone. V podstate najkomplexnejšia skladba na tomto albume. Petrucciovské riffy otvárajú song Heartbeat, v ktorej hrá dominantnú rolu gitarista Martin Tomášik a na konci dostane priestor aj hosťujúci klávesák. Číslo dva v mojej hierarchii patrí sugestívnej ... To Ashes s mierne najazzlým feelingom a vzápätí to v druhej polke prehadzujú do neo-progu. Výborne sa v nej vyníma krásne gitarové sólo. Beyond The Words opäť čerpá z odkazu Dream Theater a aj preto ma viac oslovuje o čosi "autonómnejšia" Broken s pekne rozvrstvenými aranžmánmi. Bonusovka Angel Down kombinuje melanchóliu, progovú auru a na konci zabŕdne takmer do psychedélie.

Veľkým plusom sú gitarové riffy, vyhrávky a sóla Martina Tomášika. Vskutku talentovaný hráč a tvorca hudby. Nápadito sú k nim zapracované klávesové motívy a občas aj sóla. Ako mínus beriem vokál Tomáša Bačinského, ktorý to celé spieva akosi opatrne. Chýba mi tam väčší tlak na pílu a charakteristické rysy, ktoré by kapelu Temple nakopli smerom vyššie. Nejaké výčitky by šli smerom aj k aranžmánom, ktoré sa v niektorých úsekoch mohli vyriešiť aj inak. Pozitíva však u mňa prevažujú, najmä kvôli zakomponovaniu melodických liniek, ktoré udržujú pozornosť poslucháča.

Contrasting Emotions je príkladom toho, že na dobrú muziku nepotrebujete hromadu nôt. Občas sa aj pousmejem nad tým, že niektoré regionálne kapelky zo "slovenského Seattlu" vytvoria plnohodnotnejšie dielo, než čerství a vedomosťami nabití absolventi americkej Berklee College. Temple v kategórii "slovenský prog-rock roku 2017" zatiaľ kraľuje, pokiaľ by sa samozrejme Persona Grata nerozhodla ešte do konca roka vydať svoj druhý album ...