Reakce na recenzi:

hejkal - @ 09.02.2024

Druhý album francúzskej artrockovej skupiny Ange - Le cimetière des arlequins (1973) som dlho zháňal a konečne sa mi ho po rokoch podarilo zaradiť do zbierky.

Francúzsku scénu prakticky nepočúvam. Dom mám pár jednotlivých titulov, ale celkovo mám z vtedajšej scény zo 70. rokov dojem skôr avantgardných sklonov než riadneho rocku. Je možné, že sa mýlim a kdesi na mňa číhajú celé zástupy skvelej muziky, zatiaľ som však zdatný vo vyhýbaní sa roly obete. Doma sme nič nemali a ani počas môjho aktívneho budovania zbierky sa mi do nej francúzska scéna veľmi netlačila.

Každopádne Ange patrí k tým formáciám, ktoré ma chytili na prvé vypočutie (album Par les fils de Mandrin z roka 1976) a odvtedy som jej zanieteným fanúšikom. Prečo?

Atmosféra plná vybičovaných emócií a podmanivých melódií na mňa zaberá. Osem skladieb na tomto albume je oslavou teatrálneho vokálneho prejavu a najmä ódou na organ. Hudba je to teatrálna, čo môže znieť ako klišé, ale tu je to vlastne verný popis reality. Texty sú vo francúzštine, z ktorej neovládam prakticky nič, a tak mám z hudby zhruba rovnaký dojem ako z talianskeho progresívneho rocku. Je to čosi cudzie, ale zvykol som si. Niekedy mám pocit, že hudba stelesňuje nervozitu (Aujourd'hui c'est la fête chez l'apprenti sorcier), schizofréniu (Bivouac final) prípadne melanchóliu (La route aux cyprès). Korunu tomu všetkému nasadí záverečná, ale vlastne titulná, skladba Le cimetière des arlequins. V dobrom.

Osobne som prepadol kúzlu muziky Ange priam nekriticky. Neviem jej asi priznať taký kredit, aký by si zaslúžila. Budem sa preto držať pri zemi a udelím albumu iba päť hviezd. Je ich tam však ďaleko viac, skrytých za horizontom. Úžasná muzika!