Reakce na recenzi:

alienshore - @ 12.04.2020

Kapely, čo hrajú všetko možné dohromady určite nájdete. O ich kvalite, ale ja osobne pochybujem. Dnes sa kadejaké chaotické blbosti vydávajú za progresívne a nadčasové. Mixovať extrémnu muziku a tzv. muziku, kde sa spieva čistým hlasom je tak trochu protichodná záležitosť. Pomerne zlú reklamu tomuto urobili predovšetkým americké kapely, ktoré vo verziách škriekali a do refrénov strkali čosi čo sa tvárilo melodicky, aby aj dievčiny mali na čo hopsať. Bohužiaľ, ani nové kapely ktorým šlo o umeleckejší prejav nevytvorili nič zásadné na tomto poli. Najlepšie v tejto disciplíne dopadli klasici ako Opeth, Edge Of Sanity, Ihsahn, Enslaved, Soilwork a Devin Townsend. Samozrejme história poberá ďalšie mená od Fear Factory až po Slipknot a Korn, ktoré sa pohybovali na dvoch frontoch extrému a melodiky. Otázka je, čo by som ja osobne považoval za prínosné ...

Austrálska skupina Dyssidia taktiež tvorí mix všetkého možného i nemožného. Preberá vplyvy predovšetkým z progresívnej línie, ktorú som už spomenul. Vo svojich radoch majú speváka, ktorý nemá problém zavrčať death ako aj black a následne na to prehodí výhybku na čisté registre, ktoré by sa skvele hodili do prog-metalu, power-metalu alebo aj do pop-rocku. Mitch Brackman je vskutku pozoruhodný spevák nielen rozsahom, ale aj svojim výrazom. Je totiž emotívny všade, kde sa len dá.

Taká je aj hudba Dyssidia. Je silne emotívna a zároveň mimoriadne aranžérsky prepracovaná. Najväčším ternom sú gitarista, klávesák a spevák. Tí na seba strhávajú najväčšiu pozornosť. Je to trochu nespravodlivé voči rytmickej sekcii, ktorá je podľa mňa skvelá. Celá kapela funguje ako hodinky. Mám podozrenie, že na muzike pracovali dôsledne všetci spoločne. Je to poznať na každej note, ktorá je zahraná na debutovom albume Costly Signals. Veľké sympatie má u mňa gitarista Corey Davis, ktorý nezaprie v sebe melodického čarostrelca. Zahrá s prehľadom drsné metalové riffovačky, ako aj precítené melodické sólo.

Prvý song Thrive je inšpirovaný švédskymi Opeth s pomerne výraznou symfonickou zložkou. Zmena prichádza v druhej polovici, kde kapela predvádza viac samú seba. The Gutted Stag patrí medzi najlepšie songy. Kombinuje sa v nej death-metal a melodické vokály, ktoré sa na konci zmenia v nádhernú hudbu, ktorá je zakončená geniálnym gitarovým sólom. Je to tak trochu spomienkou na Steve Lukathera a ja padám do kolien. Noví prog-metaloví imperátori sa zrodili ...

Infinitesimal začína šialenými vokálmi a bublajúcimi symfo-klávesami. Výborná ukážka technickej muziky, ktorá má hromadu skvelých nápadov. Niečo podobné by sa dalo napísať aj o Bloodrush, akurát je pocitovo úplne iná. Zaujal ma však v nej spevácky úsek, ktorý je jasnou poctou americkým vizionárom Nevermore. Arrival obsahuje viac čistých liniek a pôsobí o čosi pokojnejšie a melodickejšie. Opäť sa v nej skvele striedajú nálady.

Krátka a dojemná An Obvious Antidote upokojí rozbúrenú hladinu, ale v zálohe už čaká ďalšia tvrdá prog/death-metalová nálož Metamorphosis. Corey Davis do nej zakomponoval na oplátku skvelé melodické sólo. Zosobnením progresívneho metalu je najdlhšia kompozícia Good Grief, ktorá obsahuje aj jemnú jazzovú pasáž s trúbkou! V Hope's Remorseful Retreat si prekvapivo zahrá sólový úsek basák Neil Palmer. Klavírne akordy odštartujú záverečnú If Truth Be Told, ktorá je v prvej polovici progresívne melodická, aby sa v druhej polke prehupla do drsnejšej polohy a lá Enslaved. Skladby predstavujú širokú paletu nálad, emócií a ich odtieňov. Je to v každom smere pestrá a strhujúca jazda, ktorá uplatňuje nielen hráčske kvality, ale aj tie kompozičné.

V čom je hudba Dyssidia výnimočná je ťažko popísať, ale jednoznačne sa drasticky odlišuje speváckymi linkami a melódiami. Netrpia totiž skladateľskými suchotami. Neotravujú moje zmysly depresiami a kvákaninami, tak ako ich iní kolegovia, ktorí tým maskujú kompozičnú impotenciu. Dyssidia preberá z metalovej muziky to naj a pretvára ju na svoj vlastný obraz. Ak chcete tvoriť špičkovú muziku, potrebujete špičkového speváka. Mitch Brackman je hlasom kapely Dyssidia.

Problém u takto zameraných kapiel vidím v štýlovej rozlietanosti. Všeobecne majú poslucháči problém niekoho niekam zaradiť, pokiaľ hrá viac štýlov než jeden či dva. Navyše, nemajú podporu žiadneho vydavateľstva. Nájsť fanúšikov v tejto dobe je určite ťažké, keďže sa rozhodli hrať „difficult music for difficult people“.

Neviem aký dopad bude mať ich debut Costly Signals na hudobnú scénu. Obávam sa, že len málo ľudí si k nemu nájde cestu. Záleží však od kapely ako dlho budú bojovať a ťahať tú svoju káru ďalej. Možno budú mať šťastie a zažijú kúsok úspechu (haló, insideout kde ste??? ...). S albumom ako je tento by mali Dyssidia stáť na piedestálu svetového progresívneho metalu, ale situácia v hudobnom priemysle je pre kapely nepriaznivá. Pre mňa rozhodne debut roka a v podstate aj potvrdením toho, že so správnymi ľuďmi a ich odlišnými povahami (resp. videním) môže muzika ešte stále prinášať špičkovú kvalitu.