Reakce na recenzi:

hejkal - @ 05.12.2024

V 70. rokoch to v demokratickej časti sveta rockovo vrelo. Na každé svetoznáme meno pripadalo stovky tých, ktoré sa nepresadili, alebo, a to je prípad švajčiarskej kapely TEA, žali úspechy primárne vo svojej domovine. Osobne tieto kapely zo Západu milujem. Album The Trip z roka 1975 krásne demonštruje, prečo.

Pätica hráčov vie, ako má znieť rezké rockové spektrum. Čo by sme za to u nás dali, keby vtedy a vlastne aj dnes zneli naše akože rockové skupiny aspoň podobne. Už úvodná sedemminútová jazda Breakdown ma nenechá na pochybách, že sa tu bude vetviť pestrá paleta tém a pocitov. Miestami až „queenovských“. Celkom ma prekvapilo, koľko priestoru má v skladbách klavír. Znie v intrách (Through Scarlet), počas medzihier (See You Again) i na záver (I’d Never Have Bothered). Inak, ak si niekedy predstavujem pompéznu muziku, tak práve TEA napĺňa moju predstavu na sto percent. Ešte aj v sfunkovaných komerčných kúskoch á la See You Again je pompy toľko, že by ju mohla vyvážať.

Osobne sa mi najviac páči naliehavý hymnus The Ship, akoby z oka vypadol Uriah Heep. Podobne svižný glamík A Dog Called Joe prebúdza moje atrofované glamrockové ústrojenstvo do stavu nadšenia. Skrytý drahokam je však rockový majsterštyk Crystal Rivers. Nikdy by som nepovedal, že jemne znejúci klavír dokáže znieť tvrdšie ako celý blackmetalový festival v Škandinávii.

Osobitne sa pristávim pri jedinom covere, známom šlágri Summer In The City. Aj tu kapela ukazuje, že vie zaranžovať svojskú a originálnu verziu čohosi, čo by som obvykle uzákonil ako výsostné právo pre Joe Cockera. Ale ide to veru aj inak!

TEA dnes poznajú (a aj to často iba po mene) predovšetkým priaznivci speváka Marka Storaceho, ktorý sa stal v 80. rokoch základným kameňom skupiny Krokus. Za mňa však jeho predchádzajúca kapela núka ďaleko zaujímavejšiu (a pestrejšiu) muziku. Album The Trip je toho vynikajúcim príkladom. Však ho okoštujte!