Reakce na recenzi:

POsibr - @ 06.08.2015

Názory na 80. ro(c)ky v hudbe sú mimoriadne pestré, od nostalgických elégii za uplynulou dekádou, cez odmietanie a ľahostajnosť, až po nadšenie a entuziazmus z objavovania nového. Pluralita názorov je skvelá vec a v tomto prípade je viac než namieste, nakoľko (aj) toto desaťročie rozhodne poznačilo viacero hudobných trendov a udalostí, ktoré ponúkli vďačný materiál na debaty a subjektívne hodnotenia – kladné i záporné.
Presuňme sa ale už konkrétne do (druhej)polovice tejto dekády. Na rockovej/metalovej scéne sú pomerne príznačné prúdy - často sa skloňuje škatuľka glam metal (Bon Jovi, Mötley Crüe), hlučné sú „reinkarnácie“ heavy metalu (Iron Maiden), etabloval sa tzv. thrash metal (Slayer a zatiaľ ešte Metallica), niektoré skupiny trošku spomaľujú a umožňujú „naskočiť“ širšej verejnosti (Van Halen), iné opisujú sínusoidu, raz to je trefa-hore, často však vedľa-dole (Queen), priateľ zvierat a chodiaca legenda už má presadenú sólovú značku (Ozzy Osbourne), na obzore sa objavuje „grandž“ (Soundgarden) a niekto vytriezvel a chystá comeback, ale smerom do trošku teplejších vôd bližšie k pokladni (Aerosmith).
A práve na odkaz posledných spomínaných bude nadväzovať mladá skupina z L.A., ktorá svojim débutom čiastočne pripomenie hardrock 70. rokov, odetý do nového šatu a s prímesou súčasných hudobných nálad. Guns 'N Roses vydávajú svoj début Appetite for Destruction roku 1987 a ponúkajú na ňom živočíšnu hudbu, na rozhraní obscénnosti a umeleckej kvality.

WELCOME TO THE JUNGLE – už v úvodnej skladbe sa ukazuje na čom bude album postavený – gitarová súhra I. Stradlina a Slasha a spev A. Rose-a. Pridajte bum-plésk bicie S. Adlera (mne osobne to v skladbe pripomína P. Rudda z AC/DC), ku konci nielen riffy, ale aj melodickú gitarohru a basovú linku McKagana, a máte otvárak ako oči.

IT'S SO EASY – tvrdé predstavenie, basgitara a bicie sú na gitaru v pasážach doslova až nalepené, tá si však sem tam utečie „zakvíliť“. A spevák nám ukazuje ďalšie polohy hlasu.

NIGHTRAIN – pieseň o vínku, tu je tá živočíšnosť a neviazanosť a ja v istých momentoch práve tu cítim Aerosmith 70-tych rokov. Poctivý hardrock.

OUT TA GET ME – je to hard, a sú to Guns 'N Roses s ich zvukom, a ja si nemôžem pomôcť cítim tam trochu aj tej punkovej rebélie.

MR. BROWNSTONE – tu je to pravé orechové-gitarové, presne to čo sa mi na GNR páči – ako jednoducho a krásne do seba zapadá hra oboch gitaristov, nikto neťahá nikoho, obaja si hrajú svoje a znie to super. A basa ala bom bom bom je len bonbónik.

PARADISE CITY – ah, hitovka. Známy ľahší začiatok a hvizd píšťaly odštartuje rockové besnenie postavené na známom riffe. Čo viac dodať, skladba je veľmi známa a populárna a Adlerove bubnovanie sa mi páči najmä tu.

MY MICHELLE – nikdy som tomuto kúsku neprišiel na chuť, až na basovú linku, ktorá je presne podľa môjho gusta a záhadne mi pripomína jednak Queen a jednak Davea Alexandra z The Stooges.

THINK ABOUT YOU – viď Out Ta Get Me, akurát mínus punk, toto je hard'n'heavy besnenie. Internet hovorí, že tú hrá gitarový prím Stradlin a pri opätovnom počúvaní je to myslím badateľné a mne sa jeho hra páči viac než gitara jeho proťajška, nakoľko z nej cítim viac tie hardrockové korene, bez prímesi nejakého charakteristického zvuku, aký má Slash.

SWEET CHILD O' MINE – a sme doma. No čo už, je to obohrané (na úrovni Smoke On The Water...), ale je to fajn. Akási vykladná skriňa pre Slasha, charakteristickejšiu skladbu pre „jeho“ tón si ani neviem predstaviť. A „ľúbivá“ je tu aj basgitara, raz darmo Duff McKagan to prstami vždy vedel trafiť.

YOU'RE CRAZY – rýchle predstavenie, nič zvláštne, za pozornosť stojí možno sólo, každopádne už tu necítiť nejakú výraznú invenciu, blíži sa koniec platne?

ANYTHING GOES – rockový základ, určitá zmyselnosť a... talkbox! Talkbox v gitarovom sóle je super nápad, možno trošku experiment v porovnaní so zvyškom albumu, ale určite vydarený. Opäť raz pochválim aj basgitaristu, perfektne sa drží celkového rytmického vyznenia skladby.

ROCKET QUEEN – pomalší začiatok, s parádnou basou - ktorá je charakteristická pre celú skladbu – a potom sa rozbehne gitarová dvojhra a uprostred nás čaká trošku netradičná „vokálna vsuvka“. Ku konci skladby cítiť akúsi satisfakciu z celého albumu, predstavenie končí, no skupina je stále high in the sky.