Reakce na recenzi:

hejkal - @ 23.01.2012

Cream bolo zoskupenie troch výnimočných muzikantov, ale podľa mňa bol dušou práve Jack Bruce. Jednak bol dominantným skladateľom, a tiež hral nezanedbateľnú úlohu ako tvár kapely (spevák i basák, ktorého bolo plné pódium). Po rozpade legendárnej skupiny to mávajú jednotlivci, akokoľvek výnimoční, ťažké. Clapton veľmi rýchlo upadol do sfér, ktoré sú mi ľahostajné (aj keď davy presvedčil), Baker sa dokázal pohnúť ďalej, ale predsa len už nemal taký ohlas, aký by si zaslúžil. A Bruce? S muzikantským vzdelaním, rozhľadom, interpretačnými i kompozičnými schopnosťami jeho kalibru sa pestrosť priam núkala. A jeho dielo to potvrdilo. Tiež síce neboril rebríčky masovej popularity, ale zasa hľadal stále nové smery, kam by sa obrátil (od džezu k popu). A to je cenné, aj keď veľa z jeho tvorby je pre mňa tým pádom pomerne nepreniknuteľného. Na počiatku však stál album Songs for a tailor. Obsahuje desať skladieb, na ktorých hrajú mnohí jeho (i všeobecne) známi, či už sú to bubeník Jon Hiseman a saxikár Dick Heckstall-Smith z Colossea alebo uznávaný spolupracujúci gitarista Chris Spedding (hral s kadekým), prípadne „hluchý“ basák a producent Felix Pappalardi z Mountain. Georgea Harrisona hádam ani nemusím predstavovať. Sám Jack Bruce obsluhuje veľké množstvo strunových a klávesových nástrojov a, samozrejme, úchvatne spieva. Doby Cream sú zabudnuté, výsledok znie... takto:

A od prvých tónov Never tell your mother she's out of tune je jasné, že ide skôr o džezrockové dychy i rytmy. Neprekvapuje to, ak sa človek pozrie na zostavu. Skvelý úvod vystrieda klavírny pomalý monument Theme for an imaginary western. Keďže sa na albume podieľala vyššie zmienená úderka Hiseman - Heckstall-Smith a ešte aj Felix Pappalardi, nečudo, že sa stala podnetom na coverovanie zmienených telies, kde menovaní pôsobili. Rytmicky pestrá skladba Tickets to Water Falls jasne ukazuje, že Bruce sa nezastavil na mieste, ale ide s dobou (džezrock sa mohutne nadychoval) a zároveň ostáva rozpoznateľný. Pekná bluesovejšia skladba Weird of Hermiston navnadí na ďalšiu pecku, charizmatickú náladovku Rope ladder to the moon. Budem sa opakovať, ale aj túto vec si Hiseman s nadšením previedol do svojej skupiny. Ďalší svieži dýchavičný rock, The Ministry of Bag, prekypuje energiou. Akustickejšie plochy v He the Richmond pekne dopĺňajú elektrifikované vrstvy nástrojov. Milujem spôsob, akým Bruce hrá na basu, a preto si kladiem za povinnosť to tu zdôrazniť. Bluesové mohutné prívalové vlny Boston Ball Game 1967 sa počúvajú jedna báseň, ak pravda, máte radi dychy. Názov To Isengard evokuje popularitu knihy Pán prsteňov, ktorá koncom 60. rokov v Británii kulminovala. Samotná skladba je pokojná, zasnená, akustická a pekná. Teda, do okamihu, kedy to full forte vybalí celá skupina a stane sa z toho hard rocková záležitosť s nehardrockovými postupmi. A basové vyhrávanie je božské. Na záver je tu pochodový úvod v skladbe The clearout, ktorá je inak typická „bruceovka“ a mohla by byť aj na albumoch Cream .

K bonusom sa tentoraz vyjadrovať nebudem, sú štyri a ide o rovnaký (v podobnom prevedení) materiál, ako na albume.

Tento album je plný silných nápadov, skvelých hudobníkov a vôbec, mám ho rád.