Reakce na recenzi:

hejkal - @ 17.03.2013

Jemnejšia vyhrávka plná dychov jasne naznačí, že nielen skladba Supposed to be free, ale i celý album MK II bude o niečom inom, ako debut. Progresívne džezovanie sa ovíja okolo skladby ako pytón okolo drobného hlodavca a celé mi to pripomína skupinu Audience. Bubeník opráši rytmičák a je tu meditatívna rýchlodráha zvaná Johnny Carl Morton. To už sme vyslovene vo vlnách ambicióznejšieho rocku, tak typického pre prelom 60. a 70. rokov, neprekvapuje ani výrazne melodické spievanie a dominancia klavíra. Sunset chase núka akustickú minikompozíciu, a pokračuje to v klasickom rýchlejšom blues Contemporary chick con song, ktoré je síce plne elektrifikované, ale akustika sa tvrdohlavo drží sprievodu. Prvé sólo navyše poctivo obstaráva (na rozdiel od štátnej správy) saxofón. Táto vecička by sa na debute nestratila. Flautičková renesancia opantáva sixtýsovú spomienku Turn around, ktorá by mohla o pár rokov skôr konkurovať hitom Beatles a prichádza Jethro Tull. 6/8 for Amiran je pecka (slovenský výraz kôstka mi príde podivný, hudba nie je mandarinka), ktorá poteší každého milovníka progresivity. Melodickejšia záležitosť Passing through mi pripomenie zašlé časy kapely Cream, ktorú milujem, nuž tu mám ďalšiu milenku. Minivsuvka Down along the grove slúži ako intro k predstavovačke zvanej Another travelling tune. Tá síce začína flautou ani z nejakej zazimenej rozprávky, ale nedajte sa pomýliť, na vyše šestnástich minútach sa odohráva hlavne parádny blues rockový kúsok s kúzelným rifom, ktorý by sa dal, na rozdiel od nedeľných kázní, počúvať večne. Každý nástroj dostane svoj priestor a je tu koniec - Fran and Dee take a ride. Akustická meditatívna haluz, čo dodať.

Azda iba toľko, že CD obsahuje štyri bonusy, ktoré sa viac podobajú na debut, je tu bluesový singel Junior's wailing, podobne úchylný Windmill, pokojnejší kúsok Autumn song a pokecovo psychedelický úvod skladby Blues for passing people, ktorá je inak značne barovou ukážkou dialógového blues.

Najlepší album Steamhammer.