Reakce na recenzi:

hejkal - @ 07.11.2011

Black Country Communion sa zniesla na hudobnú súčasnosť ako orol na zúfalo bežiaceho králika. Rozžeravený hard rock hraný skvelými muzikantmi, z ktorých väčšina sa môže popýšiť označením osobnosť (toho či onoho typu), už dávno neznel tak fešne. Pokračovanie nastúpenej cesty s príznačným názvom 2 si však moment prekvapenia pripísať k dobru nemôže.

Už prvá skladba, The outsider, nenecháva nikoho na pochybách, že pôjde o zvukovo búrlivý a hudobne nekompromisný hard rock. Sklamaním je však hneď nasledujúca vec Man in the middle, imitovanie Aerosmith v metalovejšom zvuku doplnené o štipku pseudo orientálnej nudy mi lezie na nervy. Akustický úvod Battle of Hadrian’s Wall javí snahu o spestrenie repertoáru, akurát by to chcelo výraznejšiu melódiu. Je to nuda. Paradoxne, v kontexte albumu ide o jednu z lepších piesní. Akýsi clivý začiatok uvedie skladbu Save me, čo je inak kombinácia Immigrant song rytmu po troch infarktoch a veľkých prázdnych plôch, ktoré majú asi navodzovať pompu (však ten 80s refrén patrične zaváňa a to, čo tam stvárajú pseudo orientálne (už znovu, ja viem) „symfonické“ vsuvky, radšej nebudem komentovať, v poslednej dobe som na takéto momenty alergický). Pozitívom je však prvé gitarové sólo, to sa mi páči. V Smokestack woman to už len reže, búrková stena vybudených nástrojov je vskutku ohromujúca, samotná skladba je vrcholom celého albumu, hrad (blues) rock ako remeň, takto sa to robí! Vcelku príjemne sa počúva aj posadená blues rockovka Faithless, akurát s refrénmi sa to na tejto doske akosi nedarí, jeden uťahanejší než druhý. A klávesákovi by som zakázal natŕčať uši na blízky, tobôž ďaleký východ. Kým prvý album sa s tým nepáral, dvojka sa často hrabe v akýchsi hybridoch pokojných i nabudených polôh v rámci jednej skladby, ako je tomu napríklad v An ordinary son. Tej by prospela polovičná minutáž. Konečne sa to zasa nekompromisne rozbehne, I can see your spirit sa zvukom blíži až kdesi k Pride&Glory (skupina Zakka Wildea), ide o taký zmetalovaný hard rock. Little secret pôsobí ako balzam na moju dušu, konečne pomalý blues, konečne niečo, na čo sa dá tešiť (pripomína mi to skladbu formácie BBM, dokonca by som ju nazval niečím ako pocta Garrymu). Vybudené stopky krásne budujú atmosféru, Bonamassa sa snaží vyšperkovať svoje sólo štipkou citu, chválim. Crossfire je ďalšou variáciou na hluk pre hluk (s ďalším žuvačkovým mostíkom a refrénom, o 80’s klávesovej pene v závere nevraviac), pridlhý album zakončuje umelecky ambiciózny pokus o pomalú skladbu (tu slaďák, tam posadená tvrdosť, inde obligátne zrýchlené sólo) s názvom Cold. Dávam mu (pokusu) plus za to, že je to naozaj chladná skladba.

Rečnícku otázku – To naozaj stačí, aby to revalo a všetci z toho automaticky padnú do kolien? – si odpustím a konštatujem, že kým prvý album sa mi po opakovanom počúvaní javil čoraz lepšie, jeho nasledovník tento efekt nedokáže navodiť, a preto za rutinou smrdiacim dielom prostým skutočne zapamätateľných momentov, hoci zahraným špičkovými hráčmi, ostáva pocit – dobré, a čo?